V roku 2009 sa mi dostal do rúk spis, ktorý pochádzal z tajnej služby. Išlo o analytické prepisy rozhovorov medzi vysokopostavenými politikmi a štátnymi zamestnancami na jednej strane, a spolumajiteľom jednej bratislavskej finančnej skupiny na strane druhej.

Civilizované spoločnosti nedržia pohromade iba zákony, ale aj zvyky, zdieľané štandardy a spoločenské normy. Takže občas stojí za otázku: ako ďaleko sme od Hobbsovskej anarchie? Ak by prišla nejaká mimoriadna kríza, pomáhali by si ľudia navzájom? Aj keby s tým boli spojené ich vysoké náklady? Alebo by každému išlo iba o jeho samého?

Hlásim sa z metropoly globálneho tepla, New Yorku. Napriek tomu, že za oknom je už tretia snehová víchrica za posledné tri týždne, New Yorker tvrdí, že žijeme na pláži, ktorá je vysušená tropickým teplom, a zároveň pokrytá morom, ktoré zatopilo celé pobrežie.

S rozprávkami som mal vždy problém. Viac ako samotný dej ma totiž zaujímalo, čo bolo po tom, ako zazvonil zvonec. A žili šťastne, až kým nepomreli. To určite! Kto by to vydržal? Nikto ma nepresvedčí, že si Červená čiapočka nakoniec s horárom aspoň trochu nezačala. V takom mladom veku byť opäť porodená cisárskym rezom, to s vašou psyché patrične zamáva.

Slobodné rozhodovanie o fungovaní štátu, v ktorom žijeme, je ovocím novembra 1989. Petícia a referendum, ktoré odbory a Smer pripravujú, sú však antinovembrové a ohrozujú základy štátu.

Išla som dole po Broadway a v dave tlačiacich sa vianočných nakupovačov som zazrela peknú, dokonale súmernú tvár s veľkými hnedými očami, orámovanú huňatými klapkami na uši (hliníkom vyvážim toho, kto mi povie spisovný slovenský výraz).

Je ľahučké ako vánok a zároveň pevnejšie než oceľ. Je tenšie ako ľudský vlas a pritom pružnejšie ako guma. Voda ho nezmáča, mráz mu neublíži a horúčava nespáli. Žeby sci-fi? Vôbec nie, ide o (ne)obyčajné pavúčie vlákno.

Asi dva kilometre z centra Dunajskej Stredy, uprostred priemyselnej zóny na Kračanskej ceste, stojí budova s dvojjazyčným nápisom – My, Rómsky národ, chceme žiť slušne, so svojimi povinnosťami a právami.

Ak dlhšie žijeme, budeme aj dlhšie pracovať. Pri pohľade na dôchodkové systémy, do ktorých čoraz menej priteká a z ktorých čoraz viac odteká, to znie logicky.

V posledných dňoch sa vládna koalícia rozhoduje, ako naplní štátnu pokladňu a pokladňu Sociálnej poisťovne. Nápad, s ktorým prišiel pán Mihál, ma vydesil. Chce poistným zaťažiť aj podiely na zisku, ktorý vypláca spoločnosť svojim spoločníkom. Ide o nesystémový krok.