Obaja začínali v Británii na konci osemdesiatych rokov. Ovplyvnili niekoľko hudobných scén, súčasnú generáciu hudobníkov a spôsob, akým konzumujeme inteligentnú hudbu. Kým od Aphexa Twina sme očakávali novú nahrávku niekoľko rokov, o tej od Thoma Yorka sme ani len nerozmýšľali. Kam sa teda posunuli títo hudobní mágovia?

Pripomínania minulosti, z ktorej sa môžeme poučiť pre dnešok a zajtrajšok, nikdy nie je dosť. Ani tej, čo sa odohrávala v koncentračných táboroch počas druhej svetovej vojny.

Keď sa text, duch doby a čin stretnú, dejú sa veci. Napríklad: Elisabeth Nietzsche, inšpirovaná rasovými teóriami svojej doby, spolu s manželom presídlila niekoľko desiatok zaručene árijských rodín do paraguajskej džungle, kde nehrozilo „znečistenie“, a podujala sa vybudovať na sklonku 19. storočia „Nové Nemecko“. Keď sa o niekoľko desaťročí neskôr vydal anglický novinár Ben Macintyre (Elisabeth Nietszchová, poslední árijská kolonie, Praha 2001) do tých končín, našiel niekoľko miešancov s hnedou pokožkou, blond vlasmi a modrými očami.

Je to presne päť rokov, čo sa neživím novinárskym chlebíkom, čo je, v intenciách slovenských zvykov, už možno aj čas, keď by som mal začať mudrovať a tváriť sa, že o novinárčine všetko viem. Ako spomienku preto dejinám odkazujem týchto desať vysoko teoretických právd o živote ľudí v médiách.

Slovensko sa uvelebilo v priemernosti – a je mu tam dobre. Stratila sa akákoľvek ambícia byť elitou. Podstatné je zabezpečiť sa a prežívať. V časoch Česko-Slovenska sme síce často hromžili na Prahu, ale zároveň sme sa chceli na ňu doťahovať. Dnes žijeme v otvorenom svete a naši ľudia, ktorí pôsobia vonku, sú v športe, vede a na iných pracoviskách často nadpriemerne úspešní. Doťahujú sa na kritériá a prostredie, v ktorom žijú. Ale tu nie je na koho sa doťahovať. Bratislava ako hlavné mesto stratila toto postavenie. Na Slovensku panuje a darí sa priemernosti.

Poľské dejiny majú iný charakter ako tie naše. A nič o tom nesvedčí viac, ako Varšavské povstanie z roku 1944.

Môj zvyčajný prúd myšlienok sa zastavil a myseľ úplne stíchla počas tej polhodiny, keď som kráčala po Neptune Avenue ku Brighton Beach. Okolo mňa sa množili nápisy v azbuke. Slogany a reklamy na budovách mi pripadali známe – a to som tu ešte nikdy nebola.

Nebojácni kresťanskí spoluobčania zas odvážne dvihli hlavy a postavili sa proti zlu – v metalistických textoch na festivale Gothoom. Ešte som nepočula o tlupách metalistov, ktoré by napádali ľudí, rabovali kostoly či reálne niekoho ohrozovali. A čo mi pamäť siaha, na tie desiatky metalových koncertov, ktoré sme v Stoke usporiadali, si spomínam ako na akcie najslušnejších baránkov božích, ktorí síce v sále ručia ako stádo rozzúrených muflónov, ale keď bolo po všetkom, sami si po sebe pozbierali smeti!

Liečia emócie? Samozrejme! Tie pozitívne. Negatívne emócie zdraviu škodia. Jedny aj druhé sú infekčné. Indukovaný efekt negatívnych emócií po sebe zanecháva agresívnych, mrzutých a frustrovaných ľudí. Otázka znie: Prečo si negatívne emócie významná časť politických elít, médiá a pospolitý ľud tak obľúbili? V opačnom prípade by literárne bestsellery, filmy, volebné kampane i rétorika úspešných politických vodcov vyzerali inak.

Počas letných nocí sa rád bicyklujem v uliciach štvrti Pätsto bytov, v bratislavčine bez „ť“. Tichá štvrť postavená začiatkom šesťdesiatych rokov, rozprestierajúca sa medzi Karadžičovou a „Dulákom“ a medzi Záhradníckou a Prievozskou. Vyrastal som tam, na Budovateľskej ulici. Idúc na bicykli, míňam rady zaparkovaných áut, občas prejde psíčkar so psom, občas mačka, stále je to tichá štvrť. Štvrť môjho detstva, áno, ešte pred dvoma rokmi to bola presná štvrtina. Teda v prípade, že moje detsvo ešte trvá.