Jan Švankmajer (1934) nazval tvorivý proces medzi inšpiráciou a výsledným artefaktom „mínovým poľom vlastných obsesií". A najvplyvnejší psychológ minulého storočia C. G. Jung zasa hovoril o nutkavých predstavách ako o stotožnení vedomia s nevedomými obsahmi nášho prežívania skutočnosti.

Pod ideálnym strojom si väčšina z nás predstaví stroj, ktorý za nás urobí všetku našu robotu a ešte nám pritom poškrabe chrbát. Inžinier si pod týmto pojmom predstaví asi niečo oveľa prozaickejšie – stroj s maximálnou možnou účinnosťou. Čo si to vlastne predstaví? Čo to je – tá účinosť – a aká je jej maximálna možná hodnota?

Len málokto dnes verí alchýmii. Oveľa viac našich súčasníkov verí astrológii, homeopatii alebo matematickým modelom v ekonómii. Alchýmia má zo všetkých spomínaných žánrov výrazne najhoršiu povesť. A to je škoda.

Naše sídliská rýchlo menia svoj vzhľad. Zateplené a jasavými farbami vymaľované domy však začínajú vzbudzovať rozpaky aj kritiku. Je toto správna cesta?

Hymny majú zaujímavý život. Dá sa na nich pekne vidieť, čo dokážu detaily. Texty sú väčšinou tie šťastnejšie, aj keď, aj tu sa vie udiať všeličo. Neviem, čo by Janko Matúška povedal na maličkú zmenu, keď sa v tej našej zmenilo v prvej slohe „sa“ na „ich“. Týmto sa totiž zmysel druhej slohy úplne pootočil. Chceme zastaviť niečo, čo nás má prebrať. Áno, tvrdý spánok je úžasný, sám by som chcel byť často medveďom v zime, ale neviem, neviem, či to tak Janko myslel. S hudbou je to ešte zapeklitejšie.

Pred rokmi som bývala v starom radovom dome, v ktorom urobili byty pre nájomníkov. Vedľa mňa býval Holanďan, starší od mňa, rozvedený, so synom, ktorý ho cez víkendy chodieval navštevovať. Jedného zimného večera, keď syn oslavoval pätnáste narodeniny, ma pozval na polievku s madeirou. Pamätám sa, ako som so skríženými nohami sedela na dlážke pri kozube, na kolenách som mala položenú misku s polievkou a počas nášho rozhovoru som pozorovala hru tieňov na strope.

Pred dvoma týždňami na tomto mieste písal o kríze a budúcnosti Pavol Frešo, minulý týždeň Lucia Žitňanská. Dnes svoju predstavu ponúka Viliam Novotný. Mnohé škandály. Kauza gorila. Nezhody a šarvátky. Pád vlády. Účtom za naše vládnutie sa stala strata dôvery, znechutenie a odmietnutie voličmi v marcových voľbách. Bolo to zaslúžené. Stredo-pravé strany sa pohľadom zvonku v ostatných rokoch do veľkej miery zmenili len na strany moci. Stratili svoj programový a reformný charakter. Vláda Ivety Radičovej, ktorej hlavným tmelom mala byť pravicová politika, sa nevedela dohodnúť ani na takej základnej otázke, ako je odvodová reforma. Naša silná stránka sa stratila. Čo nám teda zostalo?

Dozvedel som sa, že vládny program Roberta Fica nemá víziu. Zvláštne. Pátos roka 1989 viedol k tomu, že každé riešenie sa muselo najprv vygenerovať, mať svoju filozofiu a víziu. Všetci ten slovník používali, len nitriansky telocvikár Ivan Mačura sa bál, že kvôli slovu šanca nikto neporozumie volebnému sloganu Šanca pre Slovensko.

Ak sa na jednej strane dnešný rodič obklopuje modernou technikou, na druhej strane hľadá často presne ten istý rodič cestu späť k prirodzenosti. Niekto sa možno inšpiruje aj príkladom našich prastarých rodičov, ale atraktívnejšie sú napríklad skúsenosti matiek z indiánskych kmeňov či americké trendové hnutie, ktoré si moderní rodičia načítajú v príslušnej literatúre. A potom vidno na uliciach mladé matky omotané šatkami.

Dostať na nahrávku život je umenie. Nahrávka je konzerva. Jednotky a nuly, ryhy na vinyle, niečo magnetické na páske či podlhovasté machule na displeji, vyzerajúce ako kefy umyvárky. Ak by sa na svete mal robiť zoznam tých pár výnimiek, keď nahrávka dýcha, pulzuje a ide z nej iskrenie ako na koncerte, nemohli by na ňom chýbať albumy Sny v pŕhľave a Dedina spieva od Chóru vážskych muzikantov. Obe boli nahraté v klube Primaf v Bratislave, v ktorom som nikdy nebol a ani poriadne neviem, kde sa nachádzal a pritom ho považujem za „môj“ klub.