Predo mnou kráča mladý chalan v kraťasoch. Prechádzame cez priechod pred Medickou záhradou. V jednej ruke drží za chrbtom niečo žlté. Vyzerá to ako kvetina...ale ani nevyzerá. Snažím sa to identifikovať, ale zle vidím bez okuliarov. Po prekročení priechodu vidím, že pred vchodom do Medickej stojí pekná dievčina v minisukni, so širokým úsmevom. Mládenec vytiahne spoza chrbta...plyšový narcis a dá jej ho. Dievčina sa hanblivo usmeje a pozrie do zeme. Evidentne jedna z prvých schôdzok. Zatiaľ bez pusy.

Sigur Rós vnikli na svetovú scénu potichu a bez akejkoľvek pompy, ako trojica rozvíjajúca zvláštny intergalaktický ambient, ktorý sa popri atmosfére vesmírnej temnoty držal pri mrazivej a tvrdej zemi.

Za 21 rokov zažilo Slovensko mnohé dramatické chvíle. Tieto voľ by k nim nepatria, hoci, paradoxne, znamenajú vládu jednej strany bez silného súpera. Na drámu chýba morálne oprávnenie porazených.

Mám nový gramofón. Nový gramofón znie už pomaly ako oxymoron, niečo ako nový prehrávač voskových valcov. Tomuto vynálezu však predpovedám napriek všetkým možným novým elektronickým hračkám triumfálny návrat a svetlú budúcnosť. A to aj napriek tomu, že sa takmer určite mýlim. Sám som netušil, čo to so mnou urobí. Právo výberu prvej prehrávanej platne dostal môj syn Vincko. Vybral Lomidreva, úžasné staré opusácke spracovanie, kde sa ešte deti neklamali tým, že sa im celá hudba nahrá za tri minúty v sekvenceri poslabšej kvality a všetko znie ako z linky Chemlonu Humenné.

Rikša nás vezie hrboľatou červenou zemou. Míňame miestne dedinky, vyziabnutých psov, malebné domčeky s malebnými ľuďmi, kŕdle detí v školských uniformách a mužov v lungi – tradičný odev v južnej Indii, ktorý tvorí kus látky omotaný okolo bedier. Stoja pred svojimi domami, žujú betel, občas si odpľuvnú a na zem dopadne asi štvrť litra červenej vody s rozžutou listovou kašou. Najnechutnejšia vec v Indii – horšia než všetky tie kravské hovná naokolo.

Keď som bol v šesťdesiatych rokoch dieťa, obľúbeným obdobím pre nostalgické spomínanie bolo viktoriánske Anglicko. Dickens alebo sestry Brontëové boli v televízii hádam každú nedeľu. Knihy o 19. storočí, najmä Briggsove diela o viktoriánskom živote, boli nekonečne populárne.

Niektorí nad ňou ohŕňajú nosom, nie je im dostatočne dobrá ani v záhrade, nieto na tanieri. Pritom, ktorá zelenina sa môže pochváliť tým, že o nej vznikla rozprávka, pri ktorej sa učia deti čítať? Jedine cvikla!

Milujúce matky to majú ťažké: nekompromisná láska k deťom ich občas vedie ku kompromisom, ktoré im potom deti ťažko odpúšťajú.

Sledujem preteky a divím sa. Existujú tri základné tábory. Prvý viní Sulíka, druhý Radičovú, tretí všetkých. Nerozumiem Sulíkovi – vybrať si medzi niečím a tým istým plus Fico, s bonusom prísť o možnosť dlhšie a aktívnejšie presadzovať svoj pohľad na svet, je pre mňa úplne nepochopiteľné. Nerozumiem celkom ani postoju Radičovej. Obaja sú však slobodní ľudia a ich poslaním nie je to, aby som im ja vždy rozumel.

Rektori dvoch ostravských univerzít napísali list študentom základných a stredných škôl. Pointa listu: študenti sa majú viac učiť. Celkom logické, však? Lekár nám povie, že máme žiť zdravo, kazateľ, že máme žiť cnostne. Čo iné môže chcieť rektor ako to, že sa máme viac učiť? Rektori sú však znepokojení. Študenti nevedia jazyky, majú nechuť k matematike a k fyzike, nechce sa im makať, a mnohí preto univerzity jednoducho nezvládajú. „Učenie je drina,“ vyjadrili sa rektori v denníku Právo.