Český kultúrny historik Jiří Rak napísal na margo českého prezidenta, že má funkciu akéhosi náhradného kráľa. Česká spoločnosť kráľov mala, má teda čím pomeriavať. Slovenská pozná akurát chalupkovskú romantickú službu slovenskej družiny kráľovi, chorého kráľa Janka Kráľa a starých rozprávkových kráľov, hľadajúcich princov pre dcéru a krajinu.

Priznám sa, že mojim Američanom rozumiem menej a menej. Nerozumiem, prečo chodia do toho Disneylandu s rozžiarenými očami na výročia svadby, s deťmi a na rodinné párty, vodia tam deti, akoby bol Mickey nejaký dalajláma.

Zneužívanie je smutná vec. To slovo samo osebe je strašidelné, a je to tak dobre. Ak sa, samozrejme, používa tak, ako sa má. Naposledy sme sa dozvedeli o tom, že niekto zneužíva deti. Dokonca to robia učitelia. Zaznelo to z úst premiéra, človeka, ktorý je jedným z najinformovanejších v štáte a ktorého slová by mali mať patričnú váhu. Tým pádom mal nasledovať celospoločenský otras, rodičia mali zbystriť pozornosť, polícia takisto, médiá by mali biť na poplach. Nič také sa nestalo.

Nedávno som znova dovolenkoval v Európskom parlamente. V jednu obyčajnú stredu som si vypočul sedem pódiových diskusií, občerstvil som sa na troch recepciách a trikrát som si dal kávu od obsluhy v sálach. Pri pódiovej diskusii „Resistance to Austerity“ ma zaujal rutinný ostych, s akým šéfka európskych antiimperialistických ľavičiarov odmietla kávu od africkej obsluhy. Deväť tlmočníkov šetrili menej, pozdnemarxistické súvetia východných Nemcov spôsobili, že sa zo sklených kójí začalo pariť.

Bol to tento rok čudný Deň boja za slobodu a demokraciu. Prezidenta republiky, predsedu NR SR a predsedu vlády, ktorí ho mali úradnej z moci oslavovať, nebolo, hoci ináč oslavujú radi a kladú vence všade, kde sa dá. Ľudia, ktorí mali s Novembrom 1989 niečo spoločné, dumali v teplých sálach. Na Námestí SNP nás bolo zo štyridsať, povedali sme si, aká je sloboda nesamozrejmá, a najviac vtedy, keď o ňu nikto nestojí, lebo, ako hovorí Edmund Burke, zlo môže vyhrať len vtedy, keď sa dobro proti nemu nepostaví.

Na úvod sa podarilo Martinovi Ehlovi, novinárovi a môjmu priateľovi, urobiť jedno malé faux pas. „V plynojeme som ešte žiadnu debatu nemoderoval,“ vyhlásil neformálne, no žiadny z nemeckých účastníkov Česko-nemeckého diskusného fóra sa nezasmial. Pretože plynojem sa po nemecky povie Gasspeicher a od doby, keď nemeckí nacisti plynom vyvraždili väčšinu európskych Židov a českých a iných Rómov, sa vtipy na tému „plyn“ medzi nemeckou dobrou spoločnosťou nenosia.

Na zápas v Prahe proti Levu asi nikto z ľudí, ktorí tam boli, len tak ľahko nezabudne. Atmosféra v hale bola naozaj neskutočná. Nepamätám si, že by fanúšikovia nejakého mužstva vytvorili v hľadisku súpera v úplne inom meste, v inom štáte, takú kulisu. Už keď sme vyšli na rozkorčuľovanie, tak sme mali pocit, že sme na štadióne Slovana. A počas zápasu to bolo ešte oveľa výraznejšie. V hľadisku boli naše zástavy, dresy, šály – pri hymnách diváci nahlas spievali tú našu. Musím povedať, že mi z toho až zimomriavky behali po chrbte.

Ľahšiu časť eurokrízy máme za sebou. Doteraz stačilo rozdávať sľuby. No pomaly treba začať zháňať peniaze na ich plnenie. Šetrením. A to bude bolieť. Niektorých asi viac, iných menej, isté však je, že to bude bolieť všetkých. A preto sa do toho nikomu príliš nechce.

Na Slovensku sa na jeseň udeľujú až tri prestížne ceny, ktoré oceňujú dobrú architektúru. Jedna z týchto súťaží už pozná svojich víťazov – udelené boli ceny CE•ZA•AR.

Hnutie pank zohralo v živote spoločnosti epochálny význam. Ja mám pri tomto slove takmer vždy ako prvú pred očami scénu zo štadióna Pod Sokolicami, rok 1999. Kráčam hrdo po ploche, keď narazím na pankáčsky párik. Mal som s nimi vždy len dobré skúsenosti, pousmejem sa na chalana a ten spustí, div ma slovami nezabije... sťažuje sa na záchody... ako si to predstavujem, urobiť festival a mať „zasrané“ záchody... a málo spŕch... jeho dievča má „krámy“...jedny sprchy v tribúne štadióna?!? ... kričí, ziape... a ja sa ospravedlňujem, vravím si „má pravdu“... hanbím sa ako pes.