V Martine sa od roku 2005 vždy v júni, teda na konci divadelnej sezóny, koná festival slovenských divadiel Dotyky a spojenia. Tento rok vo mne zanechal zmiešané pocity.

Mám vlastne rád tie šíre poľské roviny, hoci tých posledných dvesto-tristo kilometrov pred Varšavou je pri ceste z Prahy do poľskej metropoly ubíjajúcich.

Tentoraz to bolo vďaka ministrovi školstva, ktorému sa (azda právom) nepozdáva úroveň niekoľkých návrhov, a tak má zábrany posunúť ich prezidentovi. Pokrokom je, že sa snaží neporušiť pritom zákon a neriešiť to plošnými prikázaniami, ktoré vždy postihnú viac tých poriadnych. Ale nič podstatné tým nerieši.

Prečo som odišiel z Holandska? Rozmýšľam, že odpoveďou budú asi dejiny. Dejiny, ktoré na mňa tlačia. V tých dejinách sú generácie nevzdelaných chudobných židov, krajina, kde mojich rodičov dvanásťkrát zradili. A Vianoce.

V januári, nikdy nie skôr, začnem len tak sám pre seba uvažovať, koho by som rád videl na Pohode a s napätím sledujem, ako sa zoznam interpretov mení z tých, ktorých by som videl rád na tých, o ktorých by som v živote nepredpokladal, že ich uvidieť môžem.

Na tohtoročné Turíce si pripomenuli 200. výročie vysvätenia evanjelického kostola na peštianskom Deákovom námestí. Kto navštívi hlavné mesto Maďarska, určite si to námestie zapamätá, ak už pre nič iné, tak pre jeho dopravný význam, lebo tam sa pod zemou stretávajú tri linky metra.

Pred čím alebo zoči-voči čomu stojí Slovensko v treťom desaťročí slobody a v závere druhého desaťročia samostatnosti? Viacerí kritici našich dnešných pomerov pripomínajú, že nám chýbajú veľké témy.

Na fotografii, ktorá vznikla pred pár mesiacmi, je tvár starej ženy s hrubými okuliarmi, ktorá má v ústach cigaretu. Napriek hlbokým vráskam vidno na tých fotkách vitálnu ženu.

Rok po povodniach a zosuvoch tvrdia niektorí občania najviac postihnutej obce Nižná Myšľa, že sa na nich všetci vykašľali. Ide o oprávnený pocit tých, čo prišli o dom a sú frustrovaní zo života v kontajneri?

Germanistka a publicistka, vydavateľka a spoluzakladateľka ASPEKT-u Jana Cviková stále nevie, čím by vlastne chcela byť. Nevie oddeliť prácu od zábavy, a veci, ktoré robiť nechce, robí len preto, aby mohla robiť tie, čo ju bavia.