V roku 1967 som prišiel na študijný pobyt do Tübingenu. Dvadsaťdva rokov od konca druhej svetovej vojny, sedemnásť rokov od vzniku Spolkovej republiky Nemecko. Rok pred Pražskou jarou v Československu a Parížskym májom. Zažil som v Tübingene Kafkovho spolupútnika Maxa Broda, filozofa nádeje Ernsta Blocha, rekonštrukciu mestského historického jadra. Bol to čas študentského protestu proti skostnatenému školstvu, starým nacistom, korupcii. Ponúkali sa rozličné riešenia od Maových červených knižiek až po teroristické červené brigády a vraždenie. U nás sovietske tanky.

Ešte nikdy som nebol na Kaukaze. Prvého Azerbajdžanca v živote som stretol vo Viedni a on ma ohromil tézou, že jeho vlasť Azerbajdžan a moja vlasť Rakúsko sú dvojčatá. Obe krajiny sú naozaj rovnako veľké, obe majú osem miliónov obyvateľov a obe sa označujú za vojensky neutrálne. Azerbajdžan si objednal svoje bankovky u toho istého dizajnéra, ktorý navrhoval euro. Dizajnér je Rakúšan a svojich zadávateľov nesklamal: Azebajdžanci majú teda bankovky bez tváre rovnako ako my.

Som obklopený lekármi. Napríklad môj brat Peter je lekár. Na jeho mieste by som ním už nebol. Pretože to, čo čítam o lekároch, je také urážajúce, že vydržať môže iba zopár hrdinov a samozrejme veľa odborárskych bosov. Kolektívna vina ako vyšitá, súčasnému bláznovstvu asistuje síce len malá časť, ale každý píše lekári to, lekári hento. Nikto nepíše prísne o odborároch, tých ľud naďalej miluje a rád bude nasledovať ich rady.

Možno by si všetci apokalyptickí fanatici mali znova preštudovať mayský kalendár, pretože starí Mayovia tam nehovoria o konci sveta v roku 2012, ale skôr o konci hudobného nosiča, známeho ako „cédečko.“

Šimek & Grossmann to vedeli už dávno, keď písali poviedku Exkurze do zoo. Žiadna zľava nie je zadarmo a niekto to musí zaplatiť, občas aj samotný zákazník. S ročným oneskorením prežívajú u nás zľavové portály svoj boom. Kto to platí?

Ako otravné či dokonca nebezpečné boli ploštice známe kedysi najmä v disidentských kruhoch. Dnes hlavne v kruhoch politických. V posledných rokoch sa dostávajú opäť do rečí pospolitého ľudu a entomológov. Najčastejšie pretriasanou je ploštica posteľná (Cimex lectularius).

Na to, aby sa dnes človek vydal do sveta, nepotrebuje ani cestovnú kanceláriu a ani veľký balík peňazí. Stačí mu internet a jeho sociálne siete, zvedavosť, aká-taká znalosť angličtiny a dostatočne dobrodružná povaha.

Moderné slovenské dejiny sú plné náhlych zvratov, eufórií, ale aj traumatizujúcich skúseností. Ich subjektom nie je iba do seba uzavretý svet národa, ale patria sem aj naše vzťahy s inými národmi, ľuďmi a kultúrami.

„Viete, aký je rozdiel medzi českým a americkým dôchodcom? Nijaký, obaja si za to, čo im mesačne zostane, môžu dovoliť cestovať do Prahy.“ Tak tento vtip mi zišiel na um, keď som mal začať písať o tom, ako sa žije našim stredoeurópskym dôchodcom v porovnaní s penzistami v bohatších krajinách. Pokiaľ ide o našu Strednú Európu, tak mi vyšlo, že asi približne rovnako. Teda rovnako „nie bohvieako“, aby som bol presný.

Slza vo videoklipe k piesni Nothing Compares 2 U alebo roztrhaná fotka pápeža v priamom televíznom prenose? Zvolávanie babylonského ohňa na zlú matku, nešťastné manželstvá, alebo pokora pri spievaní Dylanových gospelov? Komplikovaná žena v stredných rokoch, alebo rebelka s vytetovaným svätým obrázkom v dekolte? Sinéad O'Connor.