„Šľak ma ide trafiť,“ ako písaval vo svojich stĺpčekoch pán Satinský, keď musím ísť kvôli detským topánočkám do Eurovei. Prechádzam okolo miesta, kde stálo divadlo Stoka, kde muselo padnúť, byť zbúrané, aby uvoľnilo miesto čomusi novému, ale čomu vlastne? Nech sa prepadnem, na tom mieste do dnešného dňa nie je postavené nič. Nič. Oproti vysokým skleneným budovám je jeden modrý, umelohmotný plot. Za plotom rastie burina a tam, kde divadlo pokojne mohlo stáť aj dnes, žiť z krčmy bohato navštevovanej turistami, rastie burina vysoká tri metre.

Anexia ministerstva pôdohospodárstva a podriadených inštitúcií rodinou a rodákmi ministra Jahnátka je čo do rozsahu a iných zvláštností (všetci jedna dedina) úplná bizarnosť. Tento úkaz sa však dá aj zovšeobecniť: rodinkárstvo nielen v užšom význame dynastických nominácií či zamestnávania širšieho príbuzenstva, ale najmä v zmysle budovania sociálnych a klientskych sietí je už súčasťou DNA slovenského verejného sektora.

V Mexiku nie je nič možné robiť napoly a nič neprejde len tak, aby sa vás to nedotklo. Je to krajina čili, tekily a slnka v očiach. Päť dní v tejto krajine opereného hada a takmer som nebola schopná nastúpiť do lietadla. Videla som moderné budovy, len niekoľko metrov od ruín Veľkého chrámu, neuveriteľné dopravné zápchy a pokoj ľudí, kráčajúcich na chodníku hneď vedľa.

Bol to tento rok čudný Deň boja za slobodu a demokraciu. Prezidenta republiky, predsedu NR SR a predsedu vlády, ktorí ho mali úradnej z moci oslavovať, nebolo, hoci ináč oslavujú radi a kladú vence všade, kde sa dá. Ľudia, ktorí mali s Novembrom 1989 niečo spoločné, dumali v teplých sálach. Na Námestí SNP nás bolo zo štyridsať, povedali sme si, aká je sloboda nesamozrejmá, a najviac vtedy, keď o ňu nikto nestojí, lebo, ako hovorí Edmund Burke, zlo môže vyhrať len vtedy, keď sa dobro proti nemu nepostaví.

V roku 1991 sa Dave Grohl a Nirvana tiesnili v malej dodávke na ceste zo Seattlu do Los Angeles, kde v miestnych štúdiách Sound City mali nahrať svoj druhý album Nevermind.

Tu sa musí žiť ako v raji, hovoril som si pred niekoľkými dňami, keď som sa z vyše trojtisícovej výšky pozeral na stubaiské údolie a náhrdelníkový pás hôr nad ním. Bolo prekrásne októbrové popoludnie, slnko svietilo a tu, vysoko nad údolím, aj hrialo, no okolo nás bol už sneh, respektíve snehom zasypaný ľadovec a na ňom a okolo neho kilometre a kilometre zjazdoviek a tisíce a tisíce lyžiarov. Stál som v lyžiarskej bunde, v lyžiarkach a s lyžami na nohách, a zároveň som si v hlave prehrával predchádzajúce popoludnie, keď sme v mestečku Neustift tam dole pod ľadovcom robili plavecké tempá vo vonkajšom bazéne nášho hotela, samozrejme, trochu ohrievanom, ale predsa len. A keď mi potom v tých troch tisíckach metrov sadla na lyžu včela a po chvíli zase preletel okolo hlavy nejaký vysokohorský motýľ, nejako mi nešlo do hlavy, že po tejto jari nebude nasledovať leto, ale november, december, Vianoce a dlhá, predlhá zima.

Essen je typické priemyselné mesto v Porúrí, jedno z najväčších miest Nemecka. Na pár dní v roku sa pravidelne mení na centrum sveta – pre pár miliónov ľudí, ktorí objavili spoločenské hry. Každoročne sa 150-tisíc z nich v Essene stretne.

Gerlach. Hrdý Gerlach. Benzínová pumpa, pár domov, karavanov, salón a v ňom výborný steak. Z Gerlachu ideme ešte pár metrov v normálnej civilizácii, a potom nás čaká deväť dní v púšti. Občas sa nám zdá, že vidíme vodu, ale je to len fatamorgána. Prach, horúce slnko, okolo vyprahnuté hory. V noci chlad. A oheň.

Podstatnejšia, než čísla rozpočtu 2012, ktorý predstavil Ivan Mikloš pred týždňom, je filozofia, na ktorej bol postavený. A nielen preto, že výpredaje na akciových trhoch a následné šeredné štatistiky z eurozóny – predovšetkým z Nemecka – premenili návrh za pár dní na zdrap papiera.

Podstatnejšia, než čísla rozpočtu 2012, ktorý predstavil Ivan Mikloš pred týždňom, je filozofia, na ktorej bol postavený. A nielen preto, že výpredaje na akciových trhoch a následné šeredné štatistiky z eurozóny – predovšetkým z Nemecka – premenili návrh za pár dní na zdrap papiera.