Milí priatelia. Tento stĺpček by som chcel venovať psom. Každý stretol svojho životného psa. Možno to bol susedov oňuchávač. Rafol vás do lýtka. Preto teraz psov bojkotujete. Možno sami chováte psovitú šelmu, práve vám olizuje ruky. V mojom živote bolo niekoľko psov. Prvý bol susedov Lesan u babky na dvore. Mal som ho rád, ako dieťa som ho skusmo kopol, on vyceril tesáky, zdrapil ma za tepláky. Potom bol jeden vlčiak, ktorý mi kovovým náhubkom udrel do hlavy, lebo ako komótne dieťa s nadváhou som sa nevyšplhal na strom. Potom prišla Brita.

Je to už dávno, čo som bol na stáži v rakúskych novinách Kleine Zeitungen v Klagenfurte. Mimochodom, idylické miesto. Alpy, krásne, priezračné a v lete aj teplé jazerá, otvorený kraj na juh Európy, svojím spôsobom úplná blahobytná idyla. Na starosť ma dostal jeden novinár, z môjho pohľadu postarší, v tom roku 1992 elegantný štyridsiatnik. „U nás sa cez víkend mestá vyľudnia, ľudia odchádzajú na svoje chaty a chalupy,“ hovoril som mu. Čudoval sa. „Tu v Rakúsku si vlastný víkendový dom môžu dovoliť len najbohatší. Hmm, to je naozaj zvláštne.“

„Pripravili sme si pre vás neobyčajnú trasu, ktorá počas 4 dní vedie cez najlepšie alpské cesty Európy,“ píše sa na internetovej stránke českého Klubu sportovních aut v sekcii Trojdenný výlet do Álp. Prečo by niekto chcel štyri dni stráviť vozením sa v aute na trojdennom výlete?

Prvé kroky po Sarajeve ma sprevádza výzva na modlitbu z okolitých minaretov. Okolo synagógy a pravoslávneho chrámu mierim ku Katedrále najsvätejšieho srdca Ježišovho. Zvony odbíjajú šiestu, keď nachádzam prvú sarajevskú ružu. Po obliehaní naplnili ľudia stovky kráterov po bombách, kde zahynuli ich susedia, červenou živicou. Väčšina týchto upomienok, ktoré vyzerali ako kvety, zmizla počas rekonštrukcií. Už štyri roky však skupina aktivistov obnovuje na výročie nezávislosti 6. apríla zvyšné dva tucty ruží. Aktivistky Alma a Nina hovoria, že preto, aby sa na tú vojnu nikdy nezabudlo.

Raz som pri konfiškovaní harabúrd zo starého domu po jednej umretej babke vyfasovala zlaté jablko. Asi v trojnásobku životnej veľkosti skutočného jablka, kovové a pozlátené. Na podstavčeku. Vnútri bolo 6 kalíštekov na pálenku. Vyhlásila som ho vo svojom vnútornom rebríčku za vrchol gýča. V tom dome som vtedy získala aj viacero iných úlovkov, napríklad supergýčové porcelánové čajové súpravy (zvonka perleťovo tyrkysové a zvnútra zlaté...), alebo ružovú, tiež perleťovú vázičku.

Len niečo pred rokom som prekročil svojich 26. Takže hodnotiť piatimi hviezdičkami čokoľvek, čo počúvam odvtedy, ako som naozaj prišiel k hudbe (to bolo, myslím, niekedy v dvanástich), je ťažká úloha.

Nikdy som nehral na žiadnom nástroji. Mali sme síce doma klavír, ale ten bol vždy rozladený a používali sme ho len na Medveďku, daj labku. Keď sme mali 16 rokov, kúpili sme si s kamošom Midim v Zlatých Moravciach gramce. Najlacnejšie, aké boli na trhu, ale také, na ktorých sa dalo mixovať. Museli sme si spraviť z dosák „šasi", lebo tie gramce stáli na takých chabých oceľových nôžkach, takže sa pri každom skreči hýbal celý gramofón. To bola investícia dvakrát 1 000 korún za gramofóny, nejakých 6 000 stál mixák, repráčik sme mali od kamaráta. Tak sme začali dídžejovať.

Zdá sa, že naši politici nerobia nič iné, len zo všetkého vytĺkajú politický kapitál. Prípadne ho ryžujú (do korpusu slovenského jazyka vniesla pravdepodobne Anna B.). Pred voľbami intenzívne vytĺkali a ryžovali všetci, teraz po voľbách najmä nová koalícia a najmä podľa vyjadrení Roberta Fica a jeho bystrej hovorkyne.

Banská Bystrica, piatok 3. októbra, pol tretej. Sychravé námestie a

Sezóna v Slovenskom národnom divadle vyvrcholila dramatizáciou Anny Kareninovej. Tolstého román má 800 strán, Polákova inscenácia má 25 obrazov a trvá 4 hodiny...