Hoci rešpektujem kritikov vojny v Iraku, ani odstup desiatich rokov, ani poznanie, že správy západných tajných služieb o zbraniach hromadného ničenia sa nepotvrdili a dokonca ani ťaživý povojnový vývoj nezmenili môj pôvodný názor, že rozhodnutie odstrániť Saddámov režim bolo správne. Mám na to tri dôvody: prvý sa týka zodpovednosti, druhý geopolitiky, a tretí elementárneho zla.

Britský premiér David Cameron a americký podnikateľ Maurice Taylor, každý pri inej príležitosti, vyslali Európe varovné signály, o ktorých síce informovali aj naše médiá, dostalo sa im však nezaslúžene málo pozornosti. Málo vzhľadom na skutočnosť, že máme tú česť byť pasažiermi lode zvanej Európska únia, ktorej kľúčovým problémom je podľa Camerona prílišná centralizácia a podľa Taylora zúfalá strata konkurencieschopnosti.

Na začiatku modernej literatúry stojí neschopnosť kresťanského Západu vyrovnať sa so zlom a poraziť ho. Nie Don Quijote, ktorý sa pozerá dozadu, ale Celestína, Don Juan, Candide, Emil a Werther. To sú monštrá modernej doby.

Pozvali mě na hodinový rozhovor do rozhlasu. Na pusté žvanění je to moc, na velké téma, jak vypadá svět, málo. Předpokládám, že jde o svět celý, nejen unavenou západní civilizaci.

Pred tromi rokmi som mal tú česť stretnúť Vás v Bielom dome ako súčasť delegácie asi 50 ľudskoprávnych aktivistov z celého sveta.

V Moskve ráno neviete, čo bude večer. Najmä teraz, keď je zima. Nie slovenská, ale moskovská. Nekonečné týždne je mínus dvadsať a menej, záľahy snehu a ostrý vietor. Kolóny šiestich až ôsmich posýpacích áut, čo sú väčšinou veľké kamazy, nezmyselne robia to isté v intervale tridsiatich sekúnd. Kým svieti slnko, Moskva sa usmieva, chce sa hrať ako dieťa. Keď však slnko nevidíte dlhšie ako desať dní, aj mestu je smutno.

Český kultúrny historik Jiří Rak napísal na margo českého prezidenta, že má funkciu akéhosi náhradného kráľa. Česká spoločnosť kráľov mala, má teda čím pomeriavať. Slovenská pozná akurát chalupkovskú romantickú službu slovenskej družiny kráľovi, chorého kráľa Janka Kráľa a starých rozprávkových kráľov, hľadajúcich princov pre dcéru a krajinu.

Priznám sa, že mojim Američanom rozumiem menej a menej. Nerozumiem, prečo chodia do toho Disneylandu s rozžiarenými očami na výročia svadby, s deťmi a na rodinné párty, vodia tam deti, akoby bol Mickey nejaký dalajláma.

Zneužívanie je smutná vec. To slovo samo osebe je strašidelné, a je to tak dobre. Ak sa, samozrejme, používa tak, ako sa má. Naposledy sme sa dozvedeli o tom, že niekto zneužíva deti. Dokonca to robia učitelia. Zaznelo to z úst premiéra, človeka, ktorý je jedným z najinformovanejších v štáte a ktorého slová by mali mať patričnú váhu. Tým pádom mal nasledovať celospoločenský otras, rodičia mali zbystriť pozornosť, polícia takisto, médiá by mali biť na poplach. Nič také sa nestalo.

Nedávno som znova dovolenkoval v Európskom parlamente. V jednu obyčajnú stredu som si vypočul sedem pódiových diskusií, občerstvil som sa na troch recepciách a trikrát som si dal kávu od obsluhy v sálach. Pri pódiovej diskusii „Resistance to Austerity“ ma zaujal rutinný ostych, s akým šéfka európskych antiimperialistických ľavičiarov odmietla kávu od africkej obsluhy. Deväť tlmočníkov šetrili menej, pozdnemarxistické súvetia východných Nemcov spôsobili, že sa zo sklených kójí začalo pariť.