Keďže témou tohtoročnej Divadelnej Nitry je otázka viny, položili sme štyrom režisérom z rôznych krajín jednu otázku: Môže podľa vás divadlo pomôcť porozumieť našej vine a naznačiť spôsob, ako sa s ňou vyrovnať?

Keď sa Arnolda Schönberga ktosi opýtal, či mal počas amerického exilu nejakých zaujímavých študentov kompozície, najskôr odvetil, že nie. Potom sa údajne pousmial a svoju odpoveď poopravil: „Áno, jedného: Cagea. Ale skladateľ to, samozrejme, nie je, skôr geniálny vynálezca.“

Na začiatku mal povesť nenápadného technokrata, ktorý veľa nezmôže. Dnes celý finančný svet vrátane Bruselu, nemeckej kancelárky a amerického prezidenta, s úžasom hľadia na jeho neoblomnosť. Prezident Bundesbanky Jens Weidmann.

Wittgensteinov výrok, sploštený už pomaly na floskulu, „O čom nemôžeme hovoriť, o tom treba mlčať“ nás ponecháva akoby v absolútnom tichu pred tým, čo presahuje naše verbálne schopnosti. Bol to John Cage, jeden z najoslobodzujúcejších duchov 20. storočia, kto zistil, že žiadne absolútne ticho nejestvuje (veď aj v anechoickej komore zvukového vákua počuť zvuky vlastného žijúceho tela) a že za hranicami jazyka je vlastne priestor nekonečných možností, ktorými môže disponovať paradigmaticky inakostná hudba, transponovaná zvukmi netónovej povahy.

Z Prahy do Bratislavy mi to ide každé dve hodiny. Posledné týždne som vo vlakoch medzi našimi hlavnými mestami takým častým cestujúcim, že by som mohol dostať nejakú množstvovú zľavu. Tie vlaky však nechodia len z Česka na Slovensko, ale omnoho ďalej. Jeden z nich končí až kdesi v Belehrade, ten, ktorým idem práve teraz, vyrazil niekedy ráno z nádherne znejúceho miesta Hamburg-Altona. Všetky však vychádzajú z Berlína a cez Prahu a Bratislavu dôjdu do Budapešti.

„herečka, speváčka a spisovateľka Dorota Nvotová…” čítam na začiatku každého článku o mne. Toto sú definície, ktoré by ma mali vystihovať. Najviac sa vždy zahanbím pri slove speváčka. Pretože spievať neviem. Vždy som si myslela, že spievam, lebo mi príde blbé, že by mal niekto iný spievať hudbu a texty, ktoré píšem ja, zo svojej duše, o svojom svete. Robí to aj Lucia Piussi a robí to dobre, aj keď tiež nevie spievať. Robí to aj Nick Cave aj Randy Newman a aj môj otec Jaro Filip.

Po tom, ako „spojenecké“ vojská na čele so Sovietmi ukončili streľbou do civilov Pražskú jar v auguste 1968, a československí komunisti zverejnili Poučenie z krízového vývoja, slovo normalizácia vstúpilo do nášho života. Prišlo „zhora“ aj s výkladom. V skutočnosti išlo o návrat ku komunistickej všednodennosti – šedivej, papalášskej, udávačskej, lokajskej, nivelizovanej, nedostatkovej, presiaknutej strachom o drobné profity pod kuratelou jedinej strany a ideológie.

Bývam aj nebývam v Petach Tikve. Naša mestská časť nie je od centra „starej“ Petach Tikvy ďaleko, ale je iná. Nová výstavba, plno IT firiem, aktívne mladé rodiny a jedna z najvyšších pôrodností v celej krajine. Napriek tomu, že tu žije zväčša sekulárna populácia.

To mesto ma nikdy neprestane fascinovať. Keď som šiel platiť izbu vo svojom hoteli, mimochodom, kúsok od radnice v samom centre Gdanska, nedalo mi to, aby som sa nespýtal. Modro-biele dlaždičky so stredovekým výjavom obrovských plachetníc, kotviacich zopár metrov od námestia, vyzerali neuveriteľne. „Áno, tie sú pôvodné holandské, zo šestnásteho storočia,“ povedala mi recepčná z nášho hotela, ktorý niesol hrdý názov, čo sa dá preložiť ako Holandský dom.

predom môjho listu Vás čo najsrdečnejšie pozdravujem a súčasne vyjadrujem radosť nad tým, že ste rozšírili rady kritikov našej redakcie. Sme radi, že popri predsedníčke Ústavného súdu nás pranieruje aj osobnosť Vášho formátu.