Prvý bol svätý človek. Druhý nie, no mal talent od Boha. A tretí bol historik, ktorý chcel samostatnosť, ale nie hrubosť. Čo po nich ostáva?

„V nedeľu pôjdem do kostola do Harlemu!” hrdo som oznámil Blahovi Uhlárovi, Petrovi Tilajčíkovi a Braňovi Mosnému z Divadla Stoka, s ktorými trávim väčšiu časť augusta na festivale FringeNYC v New Yorku. Stoka už má za sebou všetkých päť predstavení a nedopadla vôbec zle – ale o tom až v reportáži po návrate domov.

Arcibiskup Róbert Bezák rok od svojho odvolania stále nerobí to, čo by mal bežne robiť a čo robiť naozaj vie, pripravovať sa a celebrovať omše, riadiť ľudí a prácu v úrade a aktívne sa zúčastňovať stretnutí a konferencií. Napriek tomu stále študuje, číta a sleduje, čo sa deje vo svete, a všade sa rozpráva s ľuďmi.

Máloktorý človek zanechá v ostatných taký pestrofarebný dojem, ako zanechal Maco Csonka vo svojich kamarátoch. Tí, čo ho aspoň trošku poznali, vedeli, že to bol naozaj perfektný bluesový gitarista. Mal fíling, gule, na nič sa nehral a nerobil zo seba umelca. Skúšal v garáži s bandou hipíkov, ku ktorej som párkrát náhodne patrila aj ja, fajčil lacné cigy a spektrum jeho zamestnaní presahovalo medze každej fantázie. Keď som ho spoznala, robil smetiara. Nerozumela som mu presne, ale vravel, že kšeftuje so smeťami.

Podpredseda českého ústavného súdu Pavel Holländer po dvadsiatich rokoch končí svoju službu ako sudca. Nebola to služba sudcu v tradičnom montesqieuovskom chápaní, kde sudca „len“ prerozpráva zákon. Je to cesta šalamúnovského sudcu-kráľa, ktorý silou svojho intelektu mení beh vecí a vtláča jeho pečať do kolektívneho vedomia.

Útržok papiera ležal na zemi, ale našiel ho až o deň. Text bol napísaný ručne a nečitateľne, ale rozumel všetkému. Diazepam je aj naďalej za desať pesos za dvanásť tabletiek, doručený by mal byť do 24 hodín. Aspoň počas nabližšieho mesiaca. Paralen sa tiež dá zohnať. Označil ho ako voľbu číslo dva. Alkohol teraz nepotreboval, tak ho neobjednal. Ešte jeden krém, keďže sa teraz dá zohnať.

Väčšina učiteľov sa obáva, že inkluzívne vzdelávanie je v praxi realizovateľné iba ťažko. Politici a vedúci pracovníci v školstve tvrdia, že naň nie sú peniaze. Mimovládne organizácie však argumentujú, že ide o vzdelávanie kvalitnejšie, spravodlivejšie a dokonca aj lacnejšie.

Hokejové majstrovstvá sveta Slovákov spájajú ako máločo iné, v dobrom aj v zlom. Bavíme sa, tešíme, sme smutní, ale vždy (takmer) všetci spolu. Po medailovej žatve v období 2000 až 2003 sa to potvrdilo aj v posledných rokoch. Nádherná olympijská púť staršej, ale stále konkurencieschopnej zostavy v roku 2010, o rok neskôr prvý domáci šampionát v samostatnej histórii, ktorý síce výkonnostné predstavy nenaplnil, ale emotívny bol aj tak, a vlaňajšia nečakaná strieborná premiéra vynoveného realizačného tímu. Po roku opäť stúpol počet hokejových expertov na Slovensku, podľa skromného odhadu ich máme prinajmenšom 5 miliónov.

Je to ako večerná pobožnosť. Podľa mojich jogínskych zásad by som mal večeru dať nepriateľovi. Keďže žiadneho nemám, dobre si zajem, urobím si pohodlie, zapnem TV a konečne si užívam svet. Nestačím sa čudovať, koľko je denne zábavných programov. Skoro každá stanica. Po celé hodiny.

Keď som kedysi skončila preduniverzitné štúdium, mala som pocit, že mi už nič nepatrí, možno už ani moje vlastné telo. Život v ubytovniach v človeku vyvolá dojem, že celá jeho existencia, intimita, osobné veci, ba aj nahota, to všetko sa stalo verejným statkom. „Zdieľať“ je povinné slovo, stalo sa takou normou, že už ani na chvíľu nemožno byť sám. Po rokoch mobilizácie, družstevných táborov a smutných školách som sa potrebovala predávkovať súkromím.