Sú mestá, v ktorých vítate, keď sa behom času menia. A sú také, v ktorých vás nadchne ich nemennosť. Poľský Krakov je jedným z nich. Odkedy bol Krakov hlavným mestom celého Poľska, uplynulo zopár storočí, a takmer storočie prešlo od čias, čo za Rakúsko-Uhorska zažil, ako mnohé iné mestá bývalej monarchie, svoju poslednú zlatú éru, a zmenil sa len málo.

„Proč žádná část toho mýho zasranýho života nedopadla dobře? To neví nikdo. Ani Bůh. Bůh má volno a čte si porno. Jo. Třeba to, co nafotila moje poslední holka.“ To sú slová René Plášila. Blíži sa k štyridsiatke, čaká na stanici v Jičíne, je celkom sám a vlak neprichádza.

„Nietzsche je mŕtvy.“ Boh

Keď som pred tromi týždňami písal o Egypte, spomínal som kláštory na kraji púšte aj koptické dediny uprostred Alexandrie a Káhiry. Videl som monumentálne pyramídy, krásne sochy aj desivo pôsobiace múmie.

O

Boh a

To, že čas beží, dávno vieme. Dávno vieme, že Vianoce sú čoraz častejšie. Ach, aké ťažké je zvyknúť si na to. Vlastne sa to ani nedá. Len čo si zvyknete, beh času sa zase zrýchli a

Chvála bohu je Praha každý večer nacpaná muzikou až k

„Bože, osláv svojho služobníka Jána Vojtaššáka, aby sme si ho mohli uctievať na

Súdny proces zrejme s najmasovejším sériovým vrahom v