Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Akcia .týždňa: Presvedč jedného nevoliča

Mýtus o behu za zdravím

.františek Šebej .časopis .kritická príloha

O

O tom, že rekreačný beh či aerobické cvičenia prospievajú zdraviu a pomáhajú nám žiť dlhšie, si nik netrúfne polemizovať. Od čias americkej „fitnes revolúcie“ a knižiek doktora Coopera všetci beháme a bicyklujeme za zdravím. Alebo nie?


Niektoré názory nadobudnú charakter nespochybniteľnej dogmy tým, že nám to hovoria unisono všetci, o ktorých sme presvedčení, že tomu rozumejú. Povolaní, experti, autority. V prípade zdraviu prospešných aeróbnych aktivít typu beh, džoging a podobne to vravia už zopár desaťročí športoví fyziológovia, rôzni guruovia zdravia a povie vám to aj väčšina lekárov a najmä kardiológov, hoci tí, vediac viac než tí vyššie spomenutí, zdvihnú aj varovný prst. Najmä ak pred sebou vidia svojho pacienta – permanentne spoteného korpulentného päťdesiatnika, ktorý má nábeh na cukrovku, lieči sa na vysoký krvný tlak a naposledy bežal ako študent za pohýnajúcou sa električkou. Ten však spravidla doktorov varovný prst podcení, lebo už investoval do nového outfitu a drahých púm či adidasiek.
A tak sú newyorský Central park, bratislavská hrádza a Horský park a vôbec všetky parky západného sveta plné behajúcich či džogujúcich ľudí každého veku a pohlavia. Mladí, štíhli a krásni, so slúchadlami svojich iPodov v ušiach, ponorení do svojho magického rytmu. Ale aj starší šľachovití veteráni a veteránky behu so zaujímavými tvárami plnými vrások. A tiež beznádejne obézni muži i ženy, ktorí sa pachtia a pokúšajú potlačiť bolestivú grimasu na svojej rozhorúčenej tvári. A za oknami fitnescentier vidno rady bežeckých trenažérov, eliptických trenažérov, steperov a stacionárnych bicyklov, ktoré sú večne obsadené mestskou strednou triedou pachtiacou sa za zdravím. Niektorí trpia, mnohí však nie. To tí, ktorí sa stali narkomanmi magickej námahy. Tí hltajú svoje denné penzum kilometrov a endorfínov zľahka a v tranze – nevnímajúc okolitý svet. To všetko by mali byť – podľa všeobecne prijímanej dogmy – ľudia, ktorí robia pre svoje zdravie a štíhlu postavu to pravé. Zdá sa však, že dogma má trhliny, a to už poriadne dlho. Dogmy a mýty však mávajú strašne tuhý život.
Podľa jednej americkej štatistickej štúdie skončili v roku 1999 na lekárskej ošetrovni takmer milióny športujúcich a cvičiacich a náklady na ich liečbu dosiahli úroveň 32 miliárd dolárov. Podľa rovnakej štúdie bola väčšina tých zranených príslušníkmi generácie „baby boomers“ (tak volajú generáciu Američanov, ktorí sa narodili medzi rokmi 1946 a 1964), ktorí sa „zúfalo pokúšali oddialiť starnutie a zostať vo forme pomocou džogingu, bicyklovania, aerobiku, korčuľovania na kolieskových korčuliach a podobne“. To sa píše v tej štúdii, a píše sa tam i to, že si väčšina týchto zranených, žiaľ, osvojila predstavu, že ich zranenia – natrhnuté a natiahnuté svaly, podvrtnutia, únavové naštiepenia holenných kostí i horšie veci – sú cenou za prístup k zlepšenému zdraviu a štíhlejšiemu a zdatnejšiemu telu. Odhliadnuc od toho, že pády na korčuliach a bicykloch môžu byť naozaj nebezpečné, najväčšou hrozbou po tejto stránke sa zdá beh. Aj keď sa bežci nemusia zraniť, príliš mnohí si behom za zdravím „zaopatria“ boľavé a zodraté kolená a bedrové kĺby či oslabené a boľavé kríže. Špeciálna obuv so vzduchovým vankúšom a podobne síce pomôže stlmiť tie desaťtisíce nárazov pri dopade nohy bežca na tvrdú zem, ale nepomôže každému. O kĺboch ľudí, ktorí dobehnú za zdravím až do ich ambulancie, vedia rozprávať dlhé príbehy všetci ortopédi.
Mechanické zranenia však možno poľahky pripísať nerozumnosti, náhlemu zaťaženiu netrénovaného človeka, ktorý nevedel, že záťaž treba zvyšovať len veľmi postupne, nepochopeniu princípov tréningu. Samotné zranenia ľudí bežiacich za zdravím, hoci je ich naozaj neúnosné množstvo, na prvý pohľad nijako nespochybňujú dogmu o prospešnosti aeróbneho zaťaženia – teda dlhšietrvajúcej ľahšej cyklickej fyzickej námahy – pre zdravie, najmä čo sa týka prevencie ochorení srdca a podobne. Ale zdá sa, že práve to je najväčšie nedorozumenie. Dogma možno nie je dogmou oprávnene a vyzerá to tak, že je skôr mýtom. Škodlivým mýtom.

.tušiť sa to dalo
V roku 490 pred n. l. sa preslávil grécky profesionálny bežec Feidippides. Na pláni pri Maratóne, neďaleko Atén, sa v septembri toho roku vylodili Peržania a boli voči Aténčanom vo veľkej presile. Chystali sa zaútočiť, a tak sa aténski generáli rozhodli poslať do Sparty bežca Feidippida, aby požiadal Sparťanov o rýchlu pomoc. Bolo to asi 225 kilometrov cez ťažký a hornatý terén. Feidippides prebehol tú strašnú trať asi za 36 hodín. Sparťania odkázali, že pomôžu, ale nie hneď, lebo im bohovia dovolia prísť až vtedy, keď bude spln. Feidippides teda bežal tých 225 kilometrov naspäť so zlou novinou – Aténčania budú musieť bojovať sami. A tak vypochodovali – aj s vyčerpaným Feidippidom – na maratónsku planinu bojovať. A stalo sa nečakané – Aténčania porazili štvornásobnú presilu Peržanov, stratili pri tom iba 192 mužov a sami v boji zabili 6 400 Peržanov. Zostávajúci Peržania ušli na svoje lode a vydali sa po mori na juh dúfajúc, že sa im podarí zaútočiť na Atény skôr, než sa vrátia Gréci. A tak generáli požiadali Feidippida, aby utekal do Atén oznámiť víťazstvo a varovať pred Peržanmi. Ten bol vyčerpaný aj z boja v ťažkom brnení, ale prebehol tých 42 kilometrov asi za (odhadujú historici) 3 hodiny. Keď dobehol, zvolal vraj „Niké!“ (Nenikékamen!) a krátko na to padol na zem a zomrel od vyčerpania. (Nepropagoval pred svojimi krajanmi značku športovej obuvi – Niké znamená víťazstvo.) Isto, jeho hrdinský a nadľudský výkon nemá nič spoločného s aeróbnym behom za zdravím, ale už starí Gréci museli, najmenej od toho okamihu, tušiť, že bežať maratónsky beh je hodné hrdinu, ale že to môže byť skôr nebezpečné ako zdravé.
Moderná doba pozná menej hrdinov antického formátu, ale pozná zdokumentované varovnejšie prípady. James F. Fixx je hádam najslávnejší historický guru behu za zdravím. V roku 1977 vydal svoj slávny bestseller The Complete Book of Running, z ktorej sa predalo viac než milión výtlačkov, a pomohol tak naštartovať americkú „fitnes revolúciu“ spolu s iným guruom aeróbnych aktivít Dr. Kennethom Coooperom. Jim Fixx bol veľmi inteligentný a aj inak pozoruhodný muž. Vďaka svojmu vysokému IQ bol členom klubu Mensa a vydal aj tri knižky výborných hlavolamov – Hry pre superinteligentných, Ďalšie hry pre superinteligentných a Vyriešte to!. Na záložke tej prvej bolo napísané: „Trávi svoj čas behom po cestách a chodníkoch blízko svojho domu trénujúc na Bostonský maratón.“ Napísal potom ešte ďalšie tri veľmi úspešné knihy o behaní a dodnes nadšenci behu hovoria o jeho odkaze s posvätnou úctou. Fixxove knihy inšpirovali na beh doslova milióny ľudí.
Jim Fixx začal behať ako 35-ročný v roku 1967. Vážil vtedy takmer 110 kilogramov a fajčil dve škatuľky cigariet denne. Keď začal behať, prestal fajčiť a behal až do svojej smrti v roku 1984. Zomrel ako 52-ročný na rozsiahly infarkt myokardu po svojom každodennom bežeckom tréningu. Pri pitve sa ukázalo, že aterosklerotické plaky blokovali jednu z koronárnych artérií jeho srdca na 95 percent, ďalšiu na 85 percent a tretiu na 50 percent, čo by u človeka s jeho životným štýlom naozaj nik, kto verí na dogmu o behu za zdravím, nečakal. Tí, ktorí veria, že beh v skutočnosti znižuje či odďaľuje riziko kardiovaskulárnych ochorení a infarktov, vravia, že Jim Fixx fatálne ublížil svojim cievam ešte predtým, než začal behať, a že má kritickú rodinnú históriu rizika – jeho otec zomrel na druhý infarkt ako 42-ročný – a že si teda behom i tak predĺžil život, ale to je ešte menej než hypotéza. Ten pozoruhodný a presvedčený muž je po smrti. Otázka, či zomrel vinou behu predčasne, alebo, naopak, žil vďaka behu dlhšie než mu dedičnosť plánovala, zostane predmetom sporov. Ale dogme zdravia nikdy nepomôže, ak predčasne zomrie jej najvyšší guru.

Jim Fixx totiž nie je so svojím osudom sám. Napríklad v polovici minulého roka dostal infarkt myokardu počas tréningu 48-ročný Alberto Salazar, bývalý svetový rekordér, ktorý vyhral v roku 1982 bostonský maratón a tri slávne maratóny v New Yorku. Salazar sa z infarktu zotavil, ale nie všetci mali to šťastie. Mladá vychádzajúca etiópska bežecká hviezda, iba 18-ročná Alem Techale, juniorská majsterka sveta z roku 2003 v behu na 1 500 metrov, zomrela v januári 2005 na infarkt myokardu počas bežeckého tréningu so svojím snúbencom Kenenisom Bekelem. Tí dvaja mali pred svadbou.
Možno namietnuť, že to všetko i desiatky či stovky ďalších prípadov sú epizódy a anomálie, ktoré nijako nevyvracajú štatistický fakt, že milióny ľudí skutočne behajú za zdravím. To je pravda a úmrtia tohto druhu môže spôsobiť množstvo faktorov. Lekári by vedeli hneď vymenovať vrodené srdcové abnormality, zdedenú hypercholesterolémiu (vysokú hladinu cholesterolu v krvi), myokarditídu, arteriálne abnormality, alebo aj fyzickú záťaž pri viróze a ďalšie veci. Ale behanie za zdravím je problémom pre iné príčiny, nie pre tieto tragické epizódy.

.dejiny mýtu
Ako to bolo s aerobikom, porozprával už dávnejšie jeho zarytý odporca a odborník na alternatívne tréningové metódy Ken Hutchins. Samotný tremín „aerobics“ zaviedol v roku 1968 lekár Kenneth Cooper, ale ten sa iba postavil na čelo už existujúceho masového hnutia, ktoré potrebovalo lídra. Prišiel Jim Fixx a scéna explodovala. Ako huby po daždi sa množili články, knihy a časopisy pre džogerov, bežcov, starších džogerov, behajúce ženy, behajúcich tínedžerov, behajúcich psov. Médiá sú tým dodnes zasýtené. Ken Cooper lipol a lipne na predstave, že základom zdravia je kardiovaskulárna zdatnosť a tú že možno dosiahnuť dlhotrvajúcim aeróbnym zaťažením.
Tu si asi treba povedať, čo je to aeróbne a čo anaeróbne zaťaženie. Aeróbny znamená „za účasti vzduchu“, teda najmä kyslíka zo vzduchu. Ide o to, že keď sa začneme namáhať, najprv na výkon používame energiu z uhľohydrátov ukrytú v glykogéne (cukor v krvi) a vo svalových bunkách. To sa nazýva anaeróbna aktivita. Až keď všetky tieto energetické rezervy spálime (čo býva asi po 15 až 20 minútach stredne ťažkej aktivity), začne naše telo za pomoci kyslíka zo vdychovaného vzduchu získavať energiu na ďalší pohyb metabolizovaním tukov. To sa nazýva aeróbna aktivita. Najintenzívnejšie anaeróbne zaťaženie – ako napríklad šprint – nevydrží človek dlho (bezprostredné energetické rezervy sa spália veľmi rýchlo) a počas neho mu tepová frekvencia stúpa na maximálne hodnoty. Vytvára sa veľký kyslíkový dlh – človek lapá po dychu. Počas aeróbneho zaťaženia a tréningu ako ho odporúča Kenneth Cooper a všetci ďalší veľkňazi aeróbneho behania za zdravím, stúpne tepová frekvencia iba asi na 60 či 70 percent maximálnej hodnoty, a tam by sa mala držať počas celého tréningu. Ak príliš stúpne, treba spomaliť. Moderné trenažéry v dobre vybavených fitnescentrách mávajú dokonca aj počítačové programy, ktoré reagujú zmenou zaťaženia v závislosti od kontinuláne snímanej tepovej frekvencie cvičiaceho – ak príliš stúpne, zmenšia zaťaženie a naopak.
Vo svojej prvej knihe Aerobics vysvetľuje Cooper svoj koncept takto: „... základné cvičenia, na ktorých by mal byť postavený akýkoľvek tréningový program. Tieto cvičenia vyžadujú kyslík bez toho, aby vytvorili neznesiteľný kyslíkový dlh tak, aby v nich bolo možné pokračovať dlhší čas. Aktivujú tréningový efekt a začnú vytvárať všetky tie úžasné zmeny vo vašom tele.“
Cooper a po ňom mnohí ďalší bol presvedčený, že aeróbny tréning najúčinnejšie spaľuje telesný tuk, najlepšie zvyšuje výkon celého srdcovo-cievneho systému a pľúc, znižuje hladinu cholesterolu, triglyceridov a LDL (lipoproteíny s nízkou hustotou – „zlý cholesterol“) v krvi, zlepšuje hustotu kostí, zlepšuje funkciu imunitného systému a všetkým tým vlastne predlžuje život. Vedeckých i čisto populárnych publikácií, ktoré to dokazujú či opätovne potvrdzujú, je stále veľké množstvo. A rovnako veľa je ľudí, ktorí preto aeróbne behajú, džogujú, bicyklujú, korčuľujú, stepujú na steperoch, trenažéroch, poskakujú na najrôznejších hodinách aerobiku či tae bo, všetko v presvedčení, že na konci ich námahy a bolesti je zdravie.

.cardio is dead!
Sir Winston Churchill je známy svojím bonmotom, ktorým odpovedal na otázku na tajomstvo jeho dlhovekosti: Starý ironik, údajne s pohárom škótskej v ruke a s neodmysliteľnou cigarou, zdvihol prst a odpovedal: „No sport!“ („Nijaký šport!“) Nuž, to je bonmot a Churchillovi určite pomohla aj genetika, ale dá sa uvažovať i takto: Bol Jim Fixx predtým, než dostal fatálny infarkt, telesne fit, zdatný bežec? Nepochybne, bol veľmi fit. Bol fit, telesne zdatný, 90-ročný Sir Winston? Ani náhodou. Ale bol Sir Winston zdravý? Nuž, zdá sa, že určite zdravší ako bežecký guru Jim Fixx, hocijako paradoxne to znie. Ak sa teda dá merať zdravie vo svojom absolútnom dôsledku dĺžkou života.   
„Cardio is dead!“ („Aeróbny tréning je mŕtvy!“) vyhlasuje dramaticky vo svojej najnovšej tréningovej knižke nazvanej PACE (skratka pre Progresively Accelerating Cardio-pulmonar Exertion – teda progresívne sa zrýchľujúce zaťaženie srdca a pľúc) Dr. Al Sears. Je jedným z mnohých amerických expertov na telesné aktivity, ktorí znovuobjavili takzvaný intervalový tréning a zároveň upozorňujú na neoprávnené očakávania v súvislosti s aeróbnym tréningom a na jeho zdravotné riziká.
To zvolanie („Cardio is dead!“) znamená, že takmer všetky komponenty mýtu o aeróbnom tréningu a zdraví sa rozpadajú. V časopise Journal of Clinical Endocrinology & Metabolism bola napríklad publikovaná štúdia, v ktorej výskumníci zistili, že bežci na dlhé trate majú zníženú hmotnosť kostí. Výskumníci na Loughborough University in Leicestershire zistili, že šprintéri mali v krvi až trojnásobne viac rastového hormónu ako vytrvalci. Zistilo sa tiež, že vytrvalostné zaťažovanie v strednom a staršom veku znižuje nielen množstvo rastového hormónu, ale aj testosterónu v krvi, zvyšuje deštruktívnu hladinu kortizolu a oberá človeka, ktorý si myslí, že behá za zdravím, o silu, svaly, kosti a hmotnosť vnútorných orgánov. Al Sears uvádza aj ďalšie výsledky štúdií, ktoré ukazujú, že sprievodným znakom vytrvalostných (aeróbnych) aktivít je aj zvýšená hladina LDL cholesterolu a triglyceridov, zvýšená oxidácia cholesterolu, zvýšenie niektorých zápalových faktorov (zvyšuje to aj kardiovaskulárne riziko) a zvýšenie rizika osteoporózy. To všetko môžu byť výsledky, ktoré iné štúdie nemusia potvrdiť, isté je však, že už nejde o ojedinelé hlasy, ale o množstvo rôznych štúdií na rôznych univerzitách a výskumných pracoviskách, ktoré dogmu aeróbnej cesty za zdravím vážne spochybňujú.
Problém je aj so schopnosťou aeróbnych aktivít odbúravať telesný tuk. Počas samotného tréningu sa ho totiž odbúra iba zanedbateľné množstvo a metabolizovanie tuku sa po ukončení tréningu zastaví. A to nie je ešte koniec zlých správ. Výskumy naznačujú, že telo je múdre a z toho, že sa pri aeróbnej záťaži spotrebúvali vo väčšej miere tuky, vyvodí záver, že ich je potrebné po tréningu nahradiť. Teda vytvoriť zo stravy novú zásobu tuku. Vy teda bojujete, aby ste spálili tuk, a vaše telo bojuje, aby ho obnovilo. Ak budete prijímať menej kalórií ako vydáte, zaplatíte za to nielen tukom, ale najmä obetovaním proteínov z netučnej telesnej hmoty, teda zo svalov a vnútorných orgánov. A to nie je veľmi zdravé riešenie. Navyše, keď s tým „aerobikom“ skončíte, telo tukové zásoby dobuduje zázračnou rýchlosťou. A to dokonca a najmä vtedy, ak sa mu v tom snažíte zabrániť stravou bez tukov, v ktorej prevažujú uhľohydráty s vysokým glykemickým indexom – to sú potraviny ako chlieb, cereálie či cestoviny. O to sa postará zvýšená hladina inzulínu, ktorý metabolizuje cukry, ale ich aj promptne premieňa na tuk.

.kráľ je mŕtvy, nech žije kráľ!
Nemáme sa teda namáhať cvičením a budeme zdravší, ak si namiesto denného športovania sadneme na kávičku a koláčik a budeme cez okno pozorovať tých bláznov, ako si ničia svoje vzácne telá? Bohuchovaj! Aeróbny tréning má, zdá sa, dosť nezamýšľaných a negatívnych dôsledkov, ale nečinnosť a obezita ich má viac a horších. Preto práve naopak. Cvičiť! Ale – ako hovoria nové výskumy –  úplne inak. Na začiatok si však treba povedať, podľa spomínaného Ala Searsa, ale i Ken Hutchinsa, Craiga Balantyna, čo je ďalší expert na tréningové metódy, i mnohých univerzitných výskumníkov od Japonska cez Veľkú Britániu a Spojené štáty až po Kanadu, čo je vlastne kardiovaskulárna zdatnosť. Je to naozaj čosi, čo znamená lepšie zdravie, ale nemá to nič spoločné s vytrvalosťou ani s tým, čo si pod tým predstavoval Kenneth Cooper. Znamená to zdravý, výkonnejší a lepšie krvou zásobený srdcový sval a pľúca. Takto definovaná kardiovaskulárna zdatnosť naozaj znižuje riziko kardiovaskulárnych ochorení. Výkonnejší treba chápať ako výkonnejší motor. Výkonnejší motor neznamená schopnosť dlhej, menej náročnej činnosti pri stredných obrátkach. Výkonnejší motor znamená schopnosť podať veľký výkon pri vysokých obrátkach, prudko akcelerovať, transportovať veľký objem (v tomto prípade krvi).
Ako sa ukazuje, najdôležitejšie pre fyzickú zdatnosť a budúci výkon je to, čo sa deje v tele po tréningu. Tréning je iba stimul, ktorý určuje, čo sa bude v tele diať po ňom. Svaly nerastú počas silového cvičenia, ale po ňom – telo sa zabezpečuje budovaním svalovej hmoty proti budúcemu preťaženiu. Ukazuje sa, že najlepšou cestou, ako budovať kardiovaskulárnu zdatnosť, ale aj ako odbúrať čo najviac telesného tuku pri zachovaní či dokonca zväčšení svalovej hmoty, je niečo, čo poznajú tréneri a fyziológovia už dávno, len sa na to akosi – v aeróbnom ošiali – zabudlo. Volá sa to pôvodne „intervalový tréning“ a ľahkí atléti a bežci to poznajú ako „fartlek“. Aerobik je mŕtvy, nech žije nový kráľ!

.viac muziky, menej času
Guruovia cvičebných postupov potrebujú svoje metódy predávať (to robili, koniec koncov, aj Jim Fixx a Kenneth Cooper), a tak sa vymýšľajú ohurujúce nové mená. To majú, mimochodom, všetci guruovia (čohokoľvek – od športu až po náboženstvo) spoločné s vedcami. Lebo, ako povedala slávna biologička Candace Pert, vedci radšej použijú kolegovu zubnú kefku ako jeho terminológiu. A tak sa starý dobrý intervalový tréning nazýva „turbulence training“ (Craig Balantyne) či PACE (Al Sears). Po spravodlivosti treba dodať, že každý z nich prišiel aj s vlastným užitočným vkladom.
Intervalový tréning možno ilustrovať napríklad na behu takto: Spočiatku, povedme prvých päť minút, bežíme zľahka, na rozohriatie, potom sa snažíme odbehnúť povedzme 400 metrov čo najrýchlejšie. Vytvoríme si tak veľký kyslíkový dlh. Potom bežíme opäť povedzme dve či tri minúty celkom zľahka a znovu šprintujeme, tentoraz dvesto metrov, ale rýchlejšie. Následne opäť dve či tri minúty klusáme, a potom šprintujeme stovku. Nakoniec ešte pridáme dve minúty v pokluse. Ale tie intervaly môžu byť i rovnaké, nemusia sa stupňovať a môže ich byť i viac. Podstatné je, že sa strieda intenzívne zaťaženie a ľahké „odpočinkové“ fázy.
To je princíp, ktorý možno použiť okrem behu na množstvo rôznych aktivít. Al Sears robil napríklad najviac výskumov so stacionárnym bicyklom, na ktorom sa dá meniť nie len rýchlosť šliapania do pedálov, ale i odpor, záťaž. Intervalový tréning je veľmi účinný. Výskumníci na Laval University v kanadskom Quebecu urobili experiment práve s použitím stacionárnych bicyklov, v ktorom jedna skupina pokusných osôb absolvovala pravidelný trénig v podobe 45-minútového bicyklovania pri strednej záťaži a druhá tréningy trvajúce iba 20 minút, počas ktorých sa striedali 15- až 90-sekundové fázy veľmi intenzívneho šliapania s oddychovými fázami. Po pár týždňoch dospeli k prekvapujúcim výsledkom. Pri meraní zloženia tela (hrúbka podkožného tuku a podobne) zistili, že hoci vytrvalostná skupina vydala dvakrát väčšie množstvo kalórií, nespálila viac tuku, ale podstatne menej. Údaje hovoria, že až deväťnásobne menej než skupina cvičiaca intervalovú formu tréningu. Ukazuje sa, že po krátkom, ale intenzívnom intervalovom tréningu sa mení metabolizmus tela až na dlhých 16 hodín a telo spaľuje pri obnovovaní glykogénových zásob svoj tuk. Vo výskumoch bol tento efekt spaľovania tuku dramatický. Na dosiahnutie tohto účinku stačí maximálne 20-minútové intervalové cvičenie tri- či štyrikrát týždenne (odporúča sa necvičiť hneď nasledujúci deň). S pribúdajúcou trénovanosťou sa, pochopiteľne, pomaly musí zvyšovať záťaž, ale nie trvanie tréningu. Tak trochu to vyzerá, v porovnaní s tou aeróbnou vytrvalostnou drinou, ako ten príslovečný podozrivý „obed zadarmo“. Ale nie je to tak. Je to zaslúžený obed – intervalový tréning je náročný.
Zistilo sa tiež, že, na rozdiel od aeróbneho tréningu, zvyšuje krátky intenzívny intervalový tréning hladinu „dobrého“ HDL cholesterolu v krvi, zníženie celkovej hladiny cholesterolu a zvýšenie hladiny testosterónu. A stúpa výkon srdca.
Zatiaľ čo Al Sears odporúča postupne skracovať záťažové periódy a zvyšovať pritom záťaž (alebo rýchlosť), Craig Balantyne skombinoval posilňovacie cvičenia (väčšinou s hmotnosťou vlastného tela) s klasickým intervalovým tréningom asi do 40-minútového celku, ktorý nazval „turbulence training“. Roky výskumu ukazujú, že obe metódy, ale i mnohé iné, využívajúce známy princíp intervalového tréningu, robia naozaj to, čo všetci čakali od vytrvalostných aeróbnych aktivít. Pomáhajú efektívne sa zbaviť telesného tuku a naozaj zlepšujú ukazovatele, ktoré súvisia so zdravím. A robia to, podľa všetkého, mnohonásobne lepšie než aeróbny tréning.

.zanechať beh a džoging?
Najprv si treba povedať, že tá otázka je nezmyselná, ak nejde o beh, ale o chôdzu. Aj rýchlejšiu chôdzu. Chôdza je, ak máte v poriadku kĺby, liek, a nie je to, v striktnom zmysle slova, aeróbna aktivita ako ju chápe Kenneth Cooper. Henry David Thoreau povedal, že „chôdza je cvičením pre dušu“.
„Zdravotný“ beh a džoging sú však na otázku, či ich radšej nechať, zrelé. Nové výskumy hovoria, že určite áno, ak sa pri tom trápite a robíte to iba pre schudnutie či presvedčenie, že ide o život a nie o radosť. K tomu všetkému vedie kratšia a menej škodlivá cesta. Ale priveľa je ľudí, ktorí sa pri behu netrápia, ale cítia radosť. Mnohí bežia a ich duša si putuje. Mnohí pri behu meditujú a rozjímajú. Mnohí sú i závislí od behu – prostredníctvom hojného množstva endorfínov, ktoré mozog pri prekonávaní námahy produkuje. Ak nejde o patologickú závislosť (lebo i taká existuje), nemá zmysel nechávať niečo, čo človeku dáva radosť. Len si treba dávať trochu pozor a myslieť na riziká. Ken Hutchins vraví, že si treba otvorene povedať, že beháme, džogujeme či bicyklujeme pre potešenie, nie primárne pre zdravie. Potom je to v poriadku. „Behanie nie je zdravé. Ale to nie sú ani iné veci, ktoré robíme radi,“ napísal Hutchins na záver svojej Histórie aerobiku.
Znepokojujúce na tejto demontáži aeróbnej Dogmy s veľkým D je to, že človek nikdy nevie, či tá nová cesta nie je opäť iba nedorozumením. Najlepšie je teda brať všetko radšej ako experiment a nie novú dogmu. S dogmami je život nebezpečný. Najmä ak ide o zdravie.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite