Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Boh na smetisku

.časopis .náboženstvo

Keď som pred tromi týždňami písal o Egypte, spomínal som kláštory na kraji púšte aj koptické dediny uprostred Alexandrie a Káhiry. Videl som monumentálne pyramídy, krásne sochy aj desivo pôsobiace múmie.

Keď som pred tromi týždňami písal o Egypte, spomínal som kláštory na kraji púšte aj koptické dediny uprostred Alexandrie a Káhiry. Videl som monumentálne pyramídy, krásne sochy aj desivo pôsobiace múmie.
Nič na mňa však nezapôsobilo tak silno, ako jedno zapáchajúce smetisko, ľudia, ktorí v ňom žijú a jedna žena, ktorá voči nim nezostala ľahostajná.

Káhira patrí medzi najväčšie mestské aglomerácie na svete. Žije tu 20 až 25 miliónov ľudí. Prvú predstavu o veľkosti tohto megapolis získavam z lietadla: keď kapitán oznamuje, že o desať minút pristávame, už nejaký čas letíme nad žltohnedými strechami domov, ktoré sa tiahnu od jedného k druhému horizontu. V ďalších dňoch, keď už mesto spoznávam z ľudskej, a nie vtáčej perspektívy, zisťujem, ako neuveriteľne je preplnené ľuďmi. A odpadkami. Sú všade: na okrajoch ciest, na chodníkoch, v rieke. V obrovskej Káhire len pred piatimi rokmi začal (nie veľmi efektívne) fungovať centralizovaný zber odpadu. Väčšinu odpadkov stále zbierajú muži z „odpadkových kolónií“ a na vozíkoch ťahaných somárikmi ich privážajú rovno do svojich domovov. Konzervatívne odhady hovoria, že v Káhire tak žije pol milióna ľudí.

.ovocný kôš
„Keď budeš v Káhire, musíš sa stretnúť s Mamou Maggie,“ napísal mi môj nórsky priateľ Arne, ktorý prežil niekoľko rokov v Egypte. Na otázku, kto to je, mi napísal, že to je „Matka Tereza z Káhiry“ a že sa venuje najchudobnejším deťom v meste. Arne mi dohodol návštevu v organizácii, ktorú Mama Maggie vedie a upozornil ma, že si mám na to oddeliť celý deň. Tak som aj urobil. Stále som nevedel presne, čo ma čaká. Len to, že ma človek menom Emad vyzdvihne ráno v mojom hoteli. Keď som v to ráno zišiel na raňajky, na recepcii ma čakal kôš plný ovocia s navštívenkou od Maggie Gobran. Bol som šokovaný, nevedel som, čo to znamená. O hodinu neskôr – na minútu presne podľa dohody – vstúpil do hotela usmievavý mladý muž v ošúchaných rifliach. Emad. „Ďakujem za to ovocie, ale čo to malo znamenať?“ pýtam sa ho. „Nič. Len ti chceme poďakovať, že sa zaujímaš o chudobných ľudí a o našu prácu,“ odpovedal. „Väčšina chce vidieť len pyramídy, a nie slumy na smetiskách.“

Nastúpili sme do ojazdeného pickupu a Emad mi vysvetlil, čo robí ich organizácia. Mama Maggie založila v roku 1989 organizáciu Štefanove deti (podľa prvého kresťanského mučeníka), ktorá pomáha deťom vyrastajúcim na smetiskách (v tej chvíli som si ešte nedokázal predstaviť, o čom hovorí). Ide im o to, aby tieto deti nezostali navždy uväznené v depresívnej chudobe a beznádeji. Zatiaľ čo sa predierame chaotickými ulicami Káhiry, Emad mi popisuje životné podmienky ľudí, za ktorými ideme. „Žijú medzi odpadkami, nemajú žiadne hygienické návyky, rodičia sú negramotní a živia sa len zberom odpadkov. Nikdy nie je isté, či sa im podarí niečo nájsť alebo predať, nemôžu si byť istí, či budú mať ďalší deň čo jesť. Celá rodina býva v jednej miestnosti, bez tečúcej vody, elektriny či kanalizácie. Šíria sa medzi nimi infekčné choroby, často dochádza k incestuálnemu sexuálnemu zneužívaniu.“ Predstavujem si to a padá na mňa ťažoba. „Už sme skoro tam,“ hovorí Emad. Vchádzame na smetiskový slum pod kamennou horou Mukkatán.

.medzi odpadkami
Vchádzame do akéhosi post-apokalyptického mestečka. Auto ide kľukatými, úzkymi uličkami, okolo nás sú ľudské obydlia preplnené haldami odpadkov. Niekde vidno ženy s deťmi ako oddeľujú plasty a papier od nejakých krvavých zvieracích vnútorností, hneď vedľa nich sedia muži a pijú kávu. Všade sa voľne pohybujú kozy, ovce a psy. „Sme na mieste,“ hovorí Emad, auto zastavuje a mne sa z neho nechce vystúpiť. Ale musím. Len čo opustím bezpečie auta, sadne na mňa asi sto múch a hrozný zápach (niečo medzi kafilériou, latrínou a kompostom) mi znemožní dýchanie nosom. Usmiata mladá žena nám otvorí plechovú bránu, vchádzame do jedného z niekoľkých centier Štefanových detí v tomto slume. Neuveriteľné! Na dvorčeku rastie normálna zelená tráva. Skupinka detí s učiteľkou tam oslavuje narodeniny jedného malého dievčatka. Emad mi vysvetľuje, že centrum pozostáva zo škôlky a lekárskeho strediska. Vchádzame do budovy, kde nás deti vítajú skandovaným arabským pokrikom. „Hovoria Vitajte u nás, priatelia,“ šepne mi do ucha môj sprievodca. Navštevujeme niekoľko „tried“, kde si deti kreslia a vystrihujú obrázky, učia sa základy hygieny, spievajú. Skoro ako u nás, pomyslím si. Jedna z učiteliek ma vyvádza z omylu: „Tieto deti až tu prvýkrát vidia stôl a stoličky. Prvýkrát zisťujú, že papier nie je len súčasť odpadu, ale že sa naň dá aj kresliť či písať.“ Keď sa pýtam, prečo deti tak často „skandujú“ (napríklad biblické verše), dozvedám sa, že jediné, čo vedia dobre odmalička, je kričanie. Zborové kričanie sa im páči a pritom sa aj niečo naučia. Keď si podám ruku s asi päťdesiatimi krásnymi deťmi a zoznámim sa s miestnym lekárom (chce mi ukázať hnijúce zranenie nohy svojho pacienta, ja slušne cúvam z miestnosti), opúšťame radostnú škôlku. Deti skandujú niečo ako „Good bye!“ Alebo je to „Ma salami“? Ťažko povedať. V každom prípade majú úsmevy od ucha k uchu a ich pozdrav je veľmi presvedčivý.
Znovu medzi odpadkami. „Obyvatelia odpadkových slumov sú výlučne kresťania,“ vysvetľuje mi Emad, „chovajú totiž ošípané.“ Preto tu môže pôsobiť cirkev a kresťanské organizácie. Zastavujeme sa pred jedným z príbytkov. Víta nás mladá žena s dvojtýždňovým, evidentne podvyživeným dieťatkom v náručí. Má len niečo vyše dvadsať rokov, no už má šesť detí. Cestou do „izby“ (teda jedinej obývanej miestnosti) prekračujeme nejaké hnijúce kúsky mäsa a kopy ešte nevytriedeného odpadu. Dvíha sa mi žalúdok. Najradšej by som ušiel preč, no zároveň som tým všetkým  hlboko dojatý. Jeden z pracovníkov Štefanových detí začne okamžite rozprávať trom malým chlapcom nejakú rozprávku. Tí ho uprene počúvajú a keď povie niečo vtipné, schuti sa smejú. Emad zatiaľ vyšetruje maličké dieťa. V noci ho na tvár pohrýzol potkan, odmieta mlieko, Emad mi smutne hovorí, že zrejme nebude dlho žiť. Chvíľu sa rozprávame s mladou matkou, rozdáme banány a keksy, čo sme priniesli. Emadov kolega sa s celou rodinou modlí Otčenáš. Všetci pritom hľadíme na čiernou farbou nakreslený kríž na betónovej stene tejto tmavej izby. Rozmýšľam, či to Boh vidí a čo na to hovorí. Tá žena sa možno dožije tridsiatky. Podobne jej manžel, ktorý práve niekde v Káhire zbiera odpadky.

.mama Maggie
Znovu v aute. Nedokážem rozprávať. Emad mi vysvetľuje čosi o tom, že teraz je situácia v Mukatáne celkom dobrá. Mestský úrad sem vozí vodu v cisternách a z času na čas prídu aj vytiahnuť výkaly z latrín. A že je celkom fajn, že títo ľudia majú z čoho žiť (teda zo dňa na deň prežiť), veď odpadkov je, našťastie, stále dosť...
Prichádzame do charitatívno-vzdelávacieho centra. Centrum, teda niekoľko jednoduchých budov a trávnik na športovanie si Mama Maggie prenajíma od katolíckej cirkvi. Aj tu je, na rozdiel od okolitého mesta čisto. Pozorný Emad mi ukáže kúpeľňu, kde si môžem umyť ruky a vovádza ma do sály,  kde sedí asi stovka dievčat vo veku prvého stupňa základnej školy. Tieto deti sem privádzajú z odpadkového slumu na jeden deň v týždni. Venujú sa ich duchovnému a osobnostnému rozvoju a zároveň im pomáhajú v riešení rôznych osobných tráum. Na dievčatá sa sústreďujú preto, lebo sú na tom oveľa horšie než chlapci. Rodičia ich považujú za záťaž, nedávajú ich do škôl a vedú ich k tomu, aby čím skôr začali rodiť deti. Znovu sa oslavujú narodeniny. Keďže väčšina detí nevie presný dátum narodenia, oslávencami sú všetci, čo sa narodili v marci. „Oslavu narodenín považujeme za veľmi dôležitú,“ hovorí Emad. „Ide o to, aby každé dieťa vedelo, že je jedinečné a dôležité.“
Po niekoľkých minútach prichádza do miestnosti krehko pôsobiaca žena. Je celá v bielom. Aj vlasy má sivobiele, len pokožka prezrádza egyptský pôvod. Maggie Gobran. Rozpráva niečo dievčatám, tie visia na každom jej slove. Podobne aj ja, hoci po arabsky sa viem iba poďakovať a pozdraviť. Maggie, ktorú deti volajú Mama nešíri okolo seba ezoterickú auru. Skôr obyčajnú, no práve preto veľmi zriedkavú svätosť. Hovorí veľmi ticho a keď spolu sedíme v jej „kancelárii“ (v skutočnosti ide o nezariadenú miestnosť s dokorán otvorenými plechovými dverami) a komunikujeme nám obom zrozumiteľnou angličtinou, všímam si, ako sústredene dokáže počúvať.
Maggie Gobran pochádza z bohatej koptickej rodiny. Vyrastala v Káhire, vyštudovala počítačovú vedu na prestížnej American University of Cairo, venovala sa marketingu a neskôr sa tej istej univerzite stala profesorkou. Na Vianoce roku 1987 – Maggie mala vtedy už takmer 40 rokov, bola vydatá a mala dospievajúce deti – spolu so skupinou kresťanov rozdávala v mukatánskom slume darčeky. „Dávali sme balíčky rodičom, na deti nemal nikto čas. Začala som sa s nimi rozprávať a zistila som, že sú veľmi vnímavé a citovo deprivované,“ spomína na kľúčový zážitok svojho života. To, čo tam videla, ju tak šokovalo, že niekoľko nocí nemohla spať a rozmýšľala, ako by sa týmto deťom dalo pomôcť. V tom istom období stretla na ulici žobráčku. Dala sa s ňou do reči, keď ju prišla vystriedať jej dcéra. „Bola zima a ony boli bosé. Zobrala som to dievča do obchodu a povedala som jej, aby si vybrala topánky, že jej ich kúpim. Ona si vybrala topánky o niekoľko čísiel väčšie, než potrebovala. Keď som sa jej pýtala, prečo, povedala, že budú pre mamu. Samozrejme, kúpila som topánky aj pre ňu, aj pre jej mamu, no veľmi ma to dojalo. Tá matka bola totiž v mojom veku a tá dcéra vo veku mojich detí,“ spomína Maggie. „Ja som však žila v pohodlí a bohatstve, oni v hroznej chudobe. Pričom ani ja, ani ony si svoje postavenie ničím nezaslúžili.“
O dva roky neskôr zakladá Maggie organizáciu Štefanove deti. Chápe to ako povolanie od Boha, necháva akademickú prax a úplne sa venuje deťom. Snaží sa im pomôcť v poznaní Boha, ale aj v praktických veciach – či už ide o riešenie akútnych psychických problémov, alebo pomoci v škole. O 20 rokov neskôr má jej organizácia 1 500 pracovníkov na plný úväzok a deti, ktoré ňou prešli, možno rátať v tisícoch. Väčšina z nich ukončila základnú, viacerí aj strednú či dokonca vysokú školu a dnes majú pravidelný príjem. Z viacerých sa stali pracovníci v jej organizácii „Ani som nesnívala o tom, že by niektoré z týchto detí raz mohli pomáhať iným. Teraz, keď k tomu dochádza, mám pocit, že sa na mňa Boh usmieva. Sú to moji najlepší pracovníci.“
Pýtam sa Maggie na jej obyčajný deň: „Vstávam skoro ráno – myslím, že Boh má pre nás tajomstvá, ktoré otvára len pred svitaním. Potrebujem modlitbu a pomoc z neba, nedokážem bez toho žiť. Keď vyjde slnko, idem do kostola a potom mám dosť sily na ďalší deň. Zvyšok dňa trávim stretnutiami s deťmi, komunikáciou s rôznymi úradníkmi a vybavovaním administratívnych záležitostí.“ Hovorí mi, že si veci príliš neplánuje. Slúži Bohu a sluha nemá plánovať, ale poslúchať, preto sa snaží vchádzať do dverí, ktoré pred ňou Pán Boh otvára.
Tie slová by mohli znieť ako náboženské frázy. Mama Maggie akoby s nimi zápasila, nejdú jej z úst ľahko. Skoro po každej vete sa usmeje, ako keby chcela povedať: „Prepáč, ale neviem to lepšie vyjadriť.“ Hovorím jej o svojich pocitoch z návštevy v slume. „Aj ja som vždy pri stretnutí s týmito ľuďmi hlboko zasiahnutá a dojatá,“ hovorí a díva sa niekde poza mňa, „Ale sú to Božie deti a Boh je dojatý oveľa viac než ty alebo ja. Neviem, prečo je to tak, ako to je. Nedokážem to pochopiť, ale viem, že niektorým deťom môžem pomôcť.“ 
Hoci mám zapnutý diktafón a kladiem otázky, veľmi rýchlo sa roly otáčajú. Maggie sa pýta na moju rodinu, zamestnanie, ja rozprávam a ona pozorne počúva. Keď už debatujeme dosť dlho, príde jej ktosi povedať, že už by mala byť niekde inde. Tak kladiem poslednú otázku a pýtam sa na jej sen o Egypte. „Vždy keď idem na púšť, uvedomujem si, že kráčam po miestach, kde ľudia umierali za svoju vieru a považujem za česť, že práve tu môžem žiť. Mojím snom je, aby krv a slzy, ktoré tu boli v minulosti preliate, prinášali svoje ovocie v silnej viere a v nádeji. A hlavne v láske.“
Potom sa dlho lúčime s Maggie, jej spolupracovníkmi a s deťmi. Pozývajú ma, aby som prišiel znovu, ja odpovedám, že určite prídem. Myslím to vážne. Večer sedím v hoteli, hryziem jablko z ovocného koša, ktorý som si ráno našiel na recepcii. Snažím sa pozerať televízne správy, čítať knihu. Nedá sa. Stále cítim ten hrozný pach mukatánskeho smetiska, vidím tie krásne deti, tú zničenú mladú matku. Až teraz ma s plnou silou zasahuje prostá zbožnosť Maggie, Emada a ich spolupracovníkov. Neviem, prečo je to tak, že ja mám skoro všetko a ľudia v Mukatáne skoro nič. Už v pohodlí svojej klimatizovanej izby skoro driemem, keď si spomeniem na kríž nakreslený na betónovej stene v tej chudobnej izbe, kde sa mi dvíhal môj fajnový žalúdok. Boh to smetisko nielenže vidí. On tam je. Ťažká predstava. Musím sa tam vrátiť a znovu o tom porozmýšľať...
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.časopis
.diskusia
.neprehliadnite