„...hej ide to, super, ten biznis s antickými knihami, robí mi to 4 000 eurášov mesačne, fakt paráda. Konečne môžem cestovať, chodiť si na eurovíkendy so ženou...” vraví mi môj kamoš R. a ráta drobné, aby zaplatil účet presne. Presne na rupiu. Bez tringeltu. O týždeň neskôr, v inej reštaurácii, zaplatil o sto rupií menej a ušiel. Ja som sa vrátila a doplatila som to, aj s tringeltom.

Na to, aby sa dnes človek vydal do sveta, nepotrebuje ani cestovnú kanceláriu a ani veľký balík peňazí. Stačí mu internet a jeho sociálne siete, zvedavosť, aká-taká znalosť angličtiny a dostatočne dobrodružná povaha.

Konečne je ryba vo vode. Pláva si voľne medzi svojimi a dýcha vodný kyslík. Dorotka je v štúdiu. Po štyroch rokoch práce na všetkom len nie na hudbe, po 4 rokoch tápania, čo kde ako s kým, kedy, a najmä za čo, po celom tom čase písania textov v indických vlakoch a a studených himalájskych hoteloch a komponovania v tých málo voľných chvíľach medzi všetkými mojimi pohybmi medzi kontinentmi, krajinami, domovmi, prácami, kamarátmi a životmi. Stačí. Sadnúť si na riť, dokončiť motívy, dopísať refrény, nájsť kapelu, a spustiť Cubase.

Keď v lete vyšlo najavo, že britský bulvár News of the World odpočúval aj celkom obyčajných ľudí, vyvolalo to vo svete zdesenie. Deje sa niečo také aj na Slovensku? Alebo je u nás bulvár len neškodnou zábavou pre masy? Prečo zneužil emócie po smrti Pavla Demitru spôsobom, aký sme dosiaľ zrejme nezažili?

Viete, ja si naozaj až teraz plne uvedomujem, akú moc má slovo. Akú moc má slovo v médiách. Keď som začala písať tieto stĺpčeky (och bože, dlhých 7 rokov!), vedela som, že musím slová vážiť, a že sa nechcem za niečo, čo som kedy napísala, nikdy hanbiť. Ale netušila som, že stĺpčeky z časopisu môžu niekomu ovplyvniť život.

Kempy futbalových talentov od 9 do 13 rokov organizuje AC Miláno v tridsiatich krajinách, vrátane Slovenska. Aké sú naše talenty v porovnaní napríklad s talianskymi? Spýtali sme sa hlavného kouča kempu Pierina Pratiho.

Minulý týždeň v Aténach opäť lietali kamene a zápalné fľaše. Krajinu ochromil generálny štrajk a do ulíc vyšlo 20-tisíc ľudí. Grécko nečelí len dôsledkom dlhovej krízy, ktorá sa vymyká kontrole, ale aj skúške svojej demokracie. Agresívne odbory, z ktorých časť tvoria presvedčení komunisti, akých u nás vidieť už asi len v archívnych filmových týždenníkoch či niektorých múzeách, by najradšej vzali aténsky parlament útokom v štýle dobytia Zimného paláca. Reakcie gréckej ulice sú pre Slováka, vycvičeného dvoma ťažkými dekádami postkomunistickej transformácie, nepochopiteľné. Gréci totiž majú kam chudnúť a na opasku im zostáva ešte dosť voľných dierok.

Keď bola niekedy pred rokom a pol slovenská politická scéna prvý raz konfrontovaná s otázkou, aký postoj zaujať voči Grécku, jeden ľavicový intelektuál o tom napísal patetický článok. Neargumentoval ekonomicky, právne či politicky, ale cez fiktívne dejinné záväzky. Vraj dnes Grékom musíme pomôcť, lebo niekedy pred 2 400 rokmi položili základy európskej civilizácie, zahnali Peržanov a okrem toho sme ich už raz zradili – v roku 1204, keď križiaci vyplienili Konštantínopol. Chýbala už len vsuvka o Cyrilovi a Metodovi (tiež prišli z Grécka)...

Obvykle býva ošemetné, a to aj v malom spoločenstve, akým je Slovensko, zostaviť knihu, ktorá priblíži niekoľko desiatok vzácnych ľudí. A čo tí ďalší? – neodbytná otázka, na ktorú existuje iba jedna možná odpoveď. Ide o autorskú licenciu, výber bez postranných úmyslov na niekoho (nechtiac, či naopak, zámerne) zabudnúť.

„Alfréd Hitchcock hovorieval, že desivé je to, čo nemôžeme vidieť...” Obrovská taška, v ktorej sa určite niečo ukrýva a každý by chcel vedieť, čo, nazrieť do nej, ale má taký veľký rozmer, že divákovi ostane len zvedavosť, neistota a neuspokojené predstavy.