.za socializmu bulvár, ako ho poznáme dnes, prakticky neexistoval. Paparazzovanie verejne známych ľudí a detailné príbehy z ich súkromia prišli až s nástupom slobody, hoci začiatky slovenského bulváru boli pomerne rozpačité. „V 90. rokoch bol bulvár v denníkoch slabý, na nohy ho postavil až Vladimír Mužík,” hovorí investigatívny novinár Andrej Onufer, ktorý pracoval pre denníky Nový Čas, Plus 1 deň aj týždenník Plus 7 dní. Mužík, ktorý prišiel v roku 2002 z českého Blesku do Nového Času, naučil podľa Onufera bulvárnych novinárov, aby sa nehanbili, pre koho pracujú. „Aj seriózne noviny, ktoré dovtedy písali sucho, začali používať bulvárne prvky. Už neriešili len klasické politické kauzy, ale aj majetky a vzťahy politikov.” Ako príklad uvádza údajný milenecký pomer Roberta Fica so Zuzanou Kupcovou, ktorý začal monitorovať aj denník SME.
Inšpirácia bulvárom sa prejavila aj v tom, že seriózne médiá sa začali viac zaujímať o takzvané chlebové témy. „Teraz už majú na titulke aj články o nedopečených rožkoch v hypermarkete, čo bolo ešte pred pár rokmi nemysliteľné,” pripomína Onufer. O tom, že rozdiel medzi médiami sa postupne stiera, svedčí podľa neho aj spanilá jazda Dobroslava Trnku po dunajskej hrádzi, ktorú zachytil fotograf a kameraman denníka SME.
Prísne vzaté, prvky typické pre bulvár občas využíva aj časopis .týždeň. Napríklad v kauze Trnkovho domu v Hamuliakove, ktorý máme zmapovaný – vrátane dokumentov, fotografií a rozhovorov s príbuznými – zo všetkých strán. Rozdiel medzi serióznymi a bulvárnymi médiami však spočíva v tom, že pokým tie prvé by mali zaujímať najmä fakty, druhé výdatne pracujú aj s emóciami a základnými ľudskými pudmi, ktoré vôbec (nijako) nesúvisia s prácou verejných činiteľov. .umelci proti bulváru
Aj preto prišla pomerne rýchlo ostrá reakcia známych umelcov a ľudí zo šoubiznisu. V roku 2003 zverejnili petíciu Umelci proti bulváru, ktorú podpísali aj herci Marián Labuda či Zdena Studenková. Mužíkov príchod na Slovensko totiž neznamenal len lepšiu investigatívu, ale aj agresívnejší prístup k celebritám, akým sa už roky vyznačuje jeho domovský Blesk. Najlepšie totiž predáva nevera, nemanželské deti, peniaze a smrť.
Bulvár navyše začal na veľkej ploche – často veľmi necitlivo – informovať aj o chorobách známych ľudí, vrátane rakoviny. Prvou obeťou bola herečka Zora Kolínska. „Dotklo sa ma to najmä v súvislosti s Júliusom Satinským,“ vysvetľoval herec Milan Lasica, prečo podpísal petíciu proti bulváru. Mimochodom, týždenník Plus 7 dní v roku 2006 na titulke avizoval, že Lasica bojuje s rovnakou chorobou ako Satinský. Až vnútri čísla bolo vysvetlené, že ide o cukrovku.
Studenková a Labuda otvorene kritizovali praktiky bulváru aj v knihách rozhovorov, ktoré s nimi urobil v rokoch 2006, respektíve 2007 básnik, prekladateľ a publicista Ján Štrasser. „Oni nemajú odvahu tam, kde by ju mali mať. Len tam, kde si to môžu dovoliť. Lebo vedia, že ja im pištoľ k hlave nepriložím! Bulvár nemá charakter,“ myslí si Studenková.
„Bulvár sa prisaje ako pijavica na verejne známeho človeka a vysáva z neho krv. Je pri tebe, keď ješ, piješ, keď sa zabávaš, aj keď smútiš, keď máš problémy, keď si chorý ty, tvoja žena, tvoje deti,” tvrdí Labuda. Umelci majú, samozrejme, na takýto názor právo. Problém petície bol však v tom, že ju podpísali aj ľudia ako Gabriela Škrabáková či Ivana Christová, ktorí sa spolupráci s bulvárom nikdy nebránili, ba naopak. .svet cez kľúčovú dierku
Autor spomínaných kníh Ján Štrasser má však pre bulvár isté pochopenie.
„Bulvár nie je od diabla, je dielom trhu. Slúži na zarábanie peňazí a využíva na to prirodzenú ľudskú zvedavosť. Ľudia sú v podstate voyeri, ktorí strašne túžia nakuknúť aspoň kľúčovou dierkou tam, kde je tabuľka Nepovolaným vstup zakázaný! Tu sú dôležité emócie, hoci často veľmi nevkusné. Ľudia to zrejme chcú aj preto, že sami často majú fádny život.”
Aj Štrasser má však vnútorné limity. „Nemám problém, keď rieši bulvár neveru, vykuknuté prsné bradavky či plastické operácie. Bulvár sa však stáva hyenou, keď sa vyžíva v násilí a agresivite, respektíve vyvoláva sympatie voči zločincom. Prekážajú mi aj ataky pre vierovyznanie, rasizmus a tiež to, keď sa vyžíva v chorobách a smrti. Tu vie byť však bulvár veľmi rafinovaný, ako ukázala aj tragická smrť Pavla Demitru.”
Letecké nešťastie, pri ktorom zahynul aj bývalý kapitán slovenskej hokejovej reprezentácie, totiž rozoberal bulvár viac ako dva týždne. Všetko by bolo v poriadku, Demitra bol predsa výnimočný hráč a charizmatický človek. Problém je v tom, že bulvár začal bičovať emócie takým spôsobom, aký Slovensko zrejme doteraz nikdy nezažilo. .zneužitý Demitra
Na to, že jeho redaktori zvonia pri dverách nešťastných pozostalých, sme si už zvykli. Neušetrili ani Demitrovu manželku, ktorá im s plačom a trasúcim sa hlasom povedala: „V pondelok si idem po Paľka.“ Na otázku, kedy bude pohreb, vraj nevedela odpovedať. Titulka denníka Plus 1 deň s názvom Prvé slová užialenej Majky však bola na svete.
K vrcholným číslam, ktorých cieľom bolo iba živiť tému čo najdlhšie, patril dvojstranový článok (!) v Novom Čase, v ktorom sa žena zo Želiezoviec – desať dní po tragédii – pochválila, že jej čerstvo narodený syn dostal meno Paľo po známom hokejistovi. V ďalšom vydaní nechýbal text o letuške, ktorá videla Demitru posledná a popriala mu šťastný let.
Na úplné dno však klesla televízia Markíza v relácii Modré z neba. Pred pár týždňami nakrútila video, ako sa Demitra stretol s postihnutým chlapcom. Markíze to však nestačilo: po Demitrovej smrti urobila dokrútku, v ktorej sugestívne tlačí na nešťastného chlapca, aby spomínal a dohnala ho tak k slzám. Korunu tomu nasadil moderátor Rozboril, ktorý sa v ďalšej dokrútke vyznal, že bol posledný, kto nakrúcal s Demitrom. .podpásovka Veteškovi
Snaha vydolovať zo smrti obľúbeného športovca maximum sa však dala čakať, podobne funguje bulvár aj v iných krajinách. Oveľa horšie je, keď prekročí pomyselnú hranicu, ktorou je dôstojnosť ťažko chorého človeka. Dobrým príkladom je rakovina bývalého podpredsedu parlamentu a vplyvného politika HZDS Viliama Vetešku.
Spomínanú chorobu mu lekári diagnostikovali v júni 2007. Keď Vetešku v januári 2008 hospitalizovali v nemocnici na bratislavských Kramároch, denník Plus 1 deň zverejnil „exkluzívne foto“ zaskočeného politika, napojeného na hadičky. Redakcia k fotke pripojila aj krátky text, ktorý sa končil vetou: „Držíme mu palce a prajeme skoré uzdravenie.”
Keďže v nemocnici bol vtedy počas návštevných hodín voľnejší režim, redaktor sa bez problémov dostal aj na chodbu, kde ležal Veteška. „Najskôr zisťoval, kde presne leží. Keď ho našiel, nabehli ďalší dvaja ľudia – jeden držal dvere, druhý fotil. Prišlo aj ku konfliktu so sestričkou, ktorú však spacifikovali,“ povedala .týždňu Zuzana Čižmáriková, bývalá hovorkyňa vtedajšieho ministra zdravotníctva Richarda Rašiho (Smer).
Samotný Raši tvrdí, že po tejto skúsenosti s bulvárom radšej volil cestu menšieho zla. Keď chcel Nový Čas odfotiť jeho manželku, že je tehotná, navrhol im, aby to urobili počas rodinnej prechádzky. „Nechcel som, aby nás prenasledovali.” Plus 1 deň chcel vzápätí odfotiť Rašiho manželku v pôrodnici. „Chcel som zabrániť, aby tam vtrhli v nevhodnej chvíli, keď bude napríklad dojčiť, tak som im poslal svoju fotku s čerstvo narodenou dcérou sám,“ priznal Raši .týždňu. „Zažil som, čo urobili Veteškovi.” .otravný hmyz?
Bulvár to prehnal aj v prípade rakoviny herca Michala Dočolomanského. Pamätné sú najmä fotografie jeho holej lebky s vyznačeným krížikom. „Zrejme tam prebieha nejaký vnútrolebečný proces, môže to byť mozgový tumorček, alebo nejaká metastáza súvisiaca s rakovinou pľúc,“ povedal vtedy Novému Času, ktorý fotku zverejnil, neznámy špecialista.
Nezaostával ani Plus 1 deň, ktorý na Dočolomanského doslova poľoval niekoľko mesiacov. Keď zomrel, noviny sa s ním lúčili titulkom: Zbohom buď, Miško. Dočolomanský im to však nezabudol, keďže krátko pred smrťou zverejnil v časopise Slovenka emotívny otvorený list, v ktorom označil Plus 1 deň za otravný hmyz, ktorý parazituje na smrti.
„Pred ôsmimi rokmi som odmietol byť vašou senzáciou a dôrazne som vás žiadal, aby ste ma neobťažovali. Svoju sexualitu považujem za výsostne súkromnú záležitosť,” napísal Dočolomanský. „Tak ste sa, Plus 1 deň, zahryzli do mojej rakoviny. Je pre mňa neprijateľné a obťažujúce, keď ma prenasledujete a okupujete okolie mojej chalupy, kde sa zotavujem medzi jednotlivými terapiami.”
Mimochodom, Dočolomanský bol jedným z mála, o kom si bulvár (dva týždne pred jeho smrťou) dovolil napísať, že mal priateľa. O iných hercoch, moderátoroch či kaderníkoch, ktorí denne a dobrovoľne plnia stránky novín, však taktne mlčí. „O homosexualite celebrít sa nepíše, pretože aj viacerí novinári, ktorí sa venujú šoubiznisu, sú tak orientovaní,“ tvrdí bulvárny novinár, ktorý chcel zostať v anonymite. .o Flašíkovi citlivo
Iným prípadom – pokiaľ ide o spôsob informovania o jeho chorobe – je podnikateľ Fedor Flašík. Bulvár totiž o rakovine, ktorú mu lekári diagnostikovali pred vyše rokom, informoval nanajvýš citlivo. „Hoci to vedeli asi dva mesiace, poprosil som ich, aby to napísali až vtedy, keď to bude potvrdené, pričom najskôr to chcem oznámiť svojej rodine,“ hovorí Flašík.
Bulvár to dodržal, čo zrejme súvisí aj s negatívnymi reakciami ľudí na články o Kolínskej či Dočolomanskom. „O rakovine sa už spravidla píše až vtedy, keď ju dotknutá osoba prizná sama,” tvrdí ďalší z bulvárnych novinárov, ktorých sme oslovili. „Skoro každý má v rodine podobnú skúsenosť, možno si uvedomili, že toto sa môže stať hocikomu z nich – že to už nie je o tom, či niekto nosí nohavičky, alebo nie,” myslí si Flašík.
Špeciálne v jeho prípade je však korektný prístup bulváru zrejme skôr výsledkom osobných väzieb. Flašík je totiž človek médií a marketingu, ktorý sa v tomto prostredí pohybuje ako ryba vo vode, takže vie, čo a kedy na koho platí. Ako miláčik bulváru pravidelne plní jeho stránky – spolu s manželkou Monikou, poslankyňou Európskeho parlamentu.
Väčšinou ide o plesy či iné spoločenské akcie, bulvár však viackrát zverejnil aj fotky z jeho jachty. „Keď mi volali, že sú v Chorvátsku a či sa môžu zastaviť, tak som ich bez problémov zavolal. Nemuseli dva dni čakať niekde za stromom, ponúkol som im kávičku a urobili, čo potrebovali. Nikdy nie som agresívny, komunikujem s novinármi korektne, pretože si ich vážim,” tvrdí Flašík. .bulvár: nie sme ako oni
Keď vyšlo najavo, že redaktori britských bulvárnych novín News Of The World, za ktorými stál mediálny magnát Rupert Murdoch, nezákonne odpočúvali telefóny známych ľudí, ale aj obetí trestných činov či pozostalých po vojakoch z Afganistanu, pričom policajtom za informácie platili, mnohí si položili otázku, či je niečo také možné aj na Slovensku.
Šéfredaktorka Plus 1 deň Nancy Závodská vtedy čitateľom tohto bulvárneho denníka napísala: „My sme sa k podobným praktikám nikdy neuchýlili. Vždy budeme stáť na vašej strane, bojovať za vás a prinášať vám čo najlepšie pripravené informácie. Pretože vy na ne máte právo.“
Oslovení novinári sa zhodujú, že niečo také, ako nabúravanie sa do telefónov, je na Slovensku nepredstaviteľné. „Slovenský bulvár nemá také možnosti, navyše je s tým spojené veľké riziko žalôb. Ako by sme to zdôvodnili na súde?“ pýta sa jeden z nich. „V Česku to však môže takto fungovať, tam je bulvár agresívnejší ako u nás,“ myslí si ďalší.
Na Slovensku je vraj podstatou bulvárnej práce klasické paparazzovanie. Málokedy sa pritom ide naslepo, spravidla dostane redakcia konkrétny tip – napríklad, že moderátorka Marianna Ďurianová má nového milenca. Samotné postávanie pred jej domom či Markízou je však väčšinou len na fotografovi. Redaktor sedí v kancelárii a pracuje na ďalších témach. .platia za tipy
Všetci oslovení zároveň odmietli, že by podplácali policajtov, respektíve kupovali si informácie z vyšetrovacích spisov, ako sa to stalo vo Veľkej Británii. „Hasiči a policajti nám ponúkajú fotky z dopravných nehôd aj sami – približne po 10 eur za kus,“ hovorí jeden z našich zdrojov.
Nový Čas má však s hasičmi dohodu, že im každé dve hodiny volá službukonajúci redaktor, či sa niečo nestalo. Na oplátku potom informujú o každoročných akciách hasičov, ako je beh do schodov a podobne. „Platíme len bežným ľuďom – policajtom ani lekárom nie,“ tvrdí jeden z redaktorov.
Čitatelia denníka si môžu takto privyrobiť, keď pošlú zaujímavý tip alebo fotografiu. Výška honoráru je rôzna – od 10 do 500 eur. Napríklad za tip o novom dome matky Roberta Fica vo Veľkých Dvoranoch zaplatil denník 165 eur. Nový Čas informuje o najlepších tipoch a výhercoch aj v novinách, na požiadanie však zaručuje anonymitu.
Denník údajne dostáva tipy aj priamo od inzerentov. V minulosti využil aj služby detektívnej kancelárie, ktorú zaregistroval vďaka inzerátu vo vlastných novinách. Detektív sledoval rodinného príslušníka známeho politika – Nový Čas s ním podpísal aj zmluvu, vyplatil mu honorár. .falošní príbuzní
Zuzana Čižmáriková, donedávna hovorkyňa nemocnice v bratislavskom Ružinove, tvrdí, že zažila aj situáciu, keď jej redaktor Nového Času ponúkol za informácie peniaze. „Chcel vedieť meno prvého človeka, ktorý na Slovensku ochorel na prasaciu chrípku. Keď som to odmietla, ponúkol mi 100 eur – vraj majú na to nejaký fond,“ tvrdí Čižmáriková.
Zároveň však priznala, že aj samotní zamestnanci nemocníc – zrejme za peniaze – posúvajú novinárom informácie o pacientoch. Pred niekoľkými mesiacmi napríklad skopírovali správu pacientky, ktorú zabil injekciou sanitár na bratislavských Kramároch. Správu vzápätí zverejnil Nový Čas, prípadom sa stále zaoberá polícia.
Čižmárikovej často volali bulvárni novinári aj vtedy, keď bola v nemocnici alebo v pôrodnici nejaká celebrita. „Chceli vedieť, kedy pôjde domov.” Horšie však podľa nej je, keď sa vydávajú za príbuzných pacientov a ťahajú z lekárov informácie o ich zdravotnom stave. Lekári sú potom na druhý deň prekvapení, keď si to prečítajú v novinách.
„Od istého času sme začali poskytovať informácie len so súhlasom riaditeľa, alebo hovorkyne nemocnice. Lekári dostali interný pokyn, aby nekomunikovali cez telefón. Ak nie je príbuzný z Bratislavy, musí sa hodnoverne preukázať,” dodala Čižmáriková. .konflikt s Hablovičovou
Podobnú skúsenosť s bulvárom má aj Lucia Hablovičová, bývalá priateľka moderátora Rasťa Žitného. Keď ho pár dní po nehode, pri ktorej usmrtil päťročného chlapca, navštívila v nemocnici, oslovila ju mladá žena. Tvrdila, že je Žitného spolužiačka zo strednej školy. „Nebola som vtedy v dobrom psychickom rozpoložení. Vtedy to s Rasťom ešte vyzeralo všelijako, bol aj v umelom spánku,” hovorí Hablovičová.
Spomínaná žena sa jej začala vypytovať na Žitného zdravotný stav. „Dokonca to zašlo až tak ďaleko, že začala predo mnou plakať – zrejme preto, aby vyzerala autenticky a solidárne. Keď som sa jej ospravedlnila, že jej nemôžem povedať viac, pretože rodina si to neželá, začala na mňa kričať, že má na to právo.”
Hablovičová vtedy pochopila, že nejde o Žitného spolužiačku. „Z tých pár základných informácií, ktoré som jej dovtedy povedala – že je v umelom spánku a podobne – však vyskladala článok, ktorý vyšiel na druhý deň v novinách.” Mladá žena bola totiž v skutočnosti redaktorkou Plus 1 deň. .mladí, zdraví, bez zábran
Predstava, že bulvárni novinári, ktorí zaručujú svojim zamestnávateľom slušný zisk, zarábajú tisícky eur mesačne, je však naivná. V Bratislave dostane začínajúci redaktor do 800 eur mesačne, v regiónoch asi o 300 eur viac – musí však zároveň fotiť, pričom používa aj vlastné auto.
V Plus 1 deň je vekový priemer redaktorov okolo 25 rokov. Spravidla nepochádzajú z Bratislavy, väčšina sa v denníku zamestnala už po skončení strednej školy. V Novom Čase je to podobné, väčšina redaktorov má však ukončenú žurnalistiku. „Prichádzajú sem bez záväzkov aj bez zábran,“ hovorí jeden z našich zdrojov.
V článkoch často preháňajú, aby sa presadili a potom majú problém, že im nechce nikto nič povedať. V redakciách je vysoká fluktuácia, priemerná životnosť bulvárneho novinára je tri roky. Potom odchádzajú najmä do PR agentúr, kde dostanú za menej stresu viac peňazí. „Klasický bulvár je len pre silné žalúdky. Treba sa obrniť, inak by ste sa zbláznili.“
Väčším tlakom na psychiku je pritom práca v regióne: pokým v Bratislave je to skôr o celebritách a paparazzovaní, v regióne treba sledovať tragédie a otravovať príbuzných. Ale len v prípade, že výsledkom sú mŕtvi alebo ťažko zranení. Nepíše sa len o samovraždách bežných ľudí. .zlé vzťahy so šéfmi
Ak je redaktor šikovný a vydrží pracovať pre bulvár viac ako tri roky, časom sa z neho stane šéf oddelenia (rubriky). Väčšinou ide o mladých ľudí, v priemere má vedenie redakcie okolo 30 rokov. Neplatí to síce univerzálne, ale aj v tomto veku je ešte prah citlivosti voči ťažko chorým, príbuzným obetí či súkromiu človeka ako takému pomerne nízky.
Aj preto dochádza v bulvárnych médiách často ku konfliktom medzi „pešiakmi“ a ich nadriadenými a následnej fluktuácii. „Šéfovia niekedy považujú redaktorov za stroje, ktorým musia presne nalinkovať, čo majú robiť. Nedôverujú im, pričom ich často posielajú za pozostalými s konkrétnymi otázkami,“ tvrdí jeden z našich zdrojov.
Problém je podľa neho aj v tom, keď nadriadení skresľujú, manipulujú, či dokonca klamú v titulkoch, čím riskujú zbytočné súdne spory. Keď má však redaktor nejaký problém, nie vždy sa ho zastanú. Napríklad, keď naháňa autom známeho politika, aby získal jeho exkluzívnu fotku s milenkou: keď ho chytí polícia a dostane pokutu, je to jeho problém. .kamaráti s celebritami
Ľutovať však ľudí, ktorí pracujú pre klasický bulvár, by nebolo namieste: každý si vybral svoj údel sám. Niekedy je, paradoxne, tento džob aj celkom pohodlný – hlavne, keď sa ako redaktor zaoberáte šoubiznisom. Nie je totiž nič jednoduchšie, ako napísať článok, ktorý na začiatku vyvoláva dojem, že známa herečka sa lieči na onkológii, hoci tam zjavne bola ako tvár kampane Avonu proti rakovine.
Alebo text o tom, že iná herečka ukázala prsia, pričom v skutočnosti ide o promo na nový český film. Mnohé celebrity navyše spolupracujú s bulvárom dobrovoľne: ponúkajú mu fotky z dovoleniek aj často banálne príhody zo svojho života. V minulosti boli extrémom moderátorky Erika Barkolová či Zuzana Hajdu, dnes vyskakuje pomaly z každej konzervy speváčka Sisa Sklovská s manželom. Miláčikom bulváru je aj kaderník Paviel Rochnyak a jeho často sa obmieňajúci šatník.
Živnou pôdou pre bulvár sú aj seriály a televízne šou, pričom je evidentné, že denníky a televízie svoj postup navzájom koordinujú: Markíza spustí tanečnú súťaž a druhý deň je toho plný Nový Čas. Jojka vyrobí konkurenčný produkt, o ktorom zase výdatne píše Plus 1 deň. Jednotky a dvojky na trhu si skrátka rozumejú, pričom z toho všetci profitujú aj finančne. .keď bulvár mlčí
Časopis .týždeň požiadal o rozhovor aj šéfredaktorov konkurenčných bulvárnych denníkov, ktorým sme poslali aj 13 konkrétnych okruhov otázok. Šéfredaktorka Plus 1 deň Nancy Závodská ho pre pracovnú zaneprázdenosť odmietla. Na našu žiadosť, že môžeme hovoriť aj s niektorým z jej zástupcov, respektíve šéfov oddelení, nereagovala. Od šéfredaktorky Nového Času Júlie Kováčovej neprišla žiadna odpoveď.
Bulvár sa akejkoľvek kritike zvykne brániť spôsobom: ľudia to chcú. To je síce pravda, inak by zrejme na Šeherezádu do Markízy neprišlo viac ako 40-tisíc ľudí. V princípe tiež platí, že slovenský bulvár je v porovnaní s českým (nehovoriac o britskom) ešte stále pomerne láskavý. Príležitosť však robí zlodeja: bol by taký „nežný“, aj keby mal porovnateľné technické (finančné) možnosti ako Murdochove noviny?
V čase krízy a obrovského prepadu inzercie, ktorý postihol všetky médiá bez rozdielu, je navyše oprávnené predpokladať, že aj slovenský bulvár bude skúšať, kam až môže zájsť, aby zmiernil doterajšie finančné straty. Napriek tomu by nebolo od veci, keby si jeho majitelia občas uvedomili, že v slušnej spoločnosti existujú mantinely, ktoré by sa nemali prekročiť.
Inšpirácia bulvárom sa prejavila aj v tom, že seriózne médiá sa začali viac zaujímať o takzvané chlebové témy. „Teraz už majú na titulke aj články o nedopečených rožkoch v hypermarkete, čo bolo ešte pred pár rokmi nemysliteľné,” pripomína Onufer. O tom, že rozdiel medzi médiami sa postupne stiera, svedčí podľa neho aj spanilá jazda Dobroslava Trnku po dunajskej hrádzi, ktorú zachytil fotograf a kameraman denníka SME.
Prísne vzaté, prvky typické pre bulvár občas využíva aj časopis .týždeň. Napríklad v kauze Trnkovho domu v Hamuliakove, ktorý máme zmapovaný – vrátane dokumentov, fotografií a rozhovorov s príbuznými – zo všetkých strán. Rozdiel medzi serióznymi a bulvárnymi médiami však spočíva v tom, že pokým tie prvé by mali zaujímať najmä fakty, druhé výdatne pracujú aj s emóciami a základnými ľudskými pudmi, ktoré vôbec (nijako) nesúvisia s prácou verejných činiteľov. .umelci proti bulváru
Aj preto prišla pomerne rýchlo ostrá reakcia známych umelcov a ľudí zo šoubiznisu. V roku 2003 zverejnili petíciu Umelci proti bulváru, ktorú podpísali aj herci Marián Labuda či Zdena Studenková. Mužíkov príchod na Slovensko totiž neznamenal len lepšiu investigatívu, ale aj agresívnejší prístup k celebritám, akým sa už roky vyznačuje jeho domovský Blesk. Najlepšie totiž predáva nevera, nemanželské deti, peniaze a smrť.
Bulvár navyše začal na veľkej ploche – často veľmi necitlivo – informovať aj o chorobách známych ľudí, vrátane rakoviny. Prvou obeťou bola herečka Zora Kolínska. „Dotklo sa ma to najmä v súvislosti s Júliusom Satinským,“ vysvetľoval herec Milan Lasica, prečo podpísal petíciu proti bulváru. Mimochodom, týždenník Plus 7 dní v roku 2006 na titulke avizoval, že Lasica bojuje s rovnakou chorobou ako Satinský. Až vnútri čísla bolo vysvetlené, že ide o cukrovku.
Studenková a Labuda otvorene kritizovali praktiky bulváru aj v knihách rozhovorov, ktoré s nimi urobil v rokoch 2006, respektíve 2007 básnik, prekladateľ a publicista Ján Štrasser. „Oni nemajú odvahu tam, kde by ju mali mať. Len tam, kde si to môžu dovoliť. Lebo vedia, že ja im pištoľ k hlave nepriložím! Bulvár nemá charakter,“ myslí si Studenková.
„Bulvár sa prisaje ako pijavica na verejne známeho človeka a vysáva z neho krv. Je pri tebe, keď ješ, piješ, keď sa zabávaš, aj keď smútiš, keď máš problémy, keď si chorý ty, tvoja žena, tvoje deti,” tvrdí Labuda. Umelci majú, samozrejme, na takýto názor právo. Problém petície bol však v tom, že ju podpísali aj ľudia ako Gabriela Škrabáková či Ivana Christová, ktorí sa spolupráci s bulvárom nikdy nebránili, ba naopak. .svet cez kľúčovú dierku
Autor spomínaných kníh Ján Štrasser má však pre bulvár isté pochopenie.
„Bulvár nie je od diabla, je dielom trhu. Slúži na zarábanie peňazí a využíva na to prirodzenú ľudskú zvedavosť. Ľudia sú v podstate voyeri, ktorí strašne túžia nakuknúť aspoň kľúčovou dierkou tam, kde je tabuľka Nepovolaným vstup zakázaný! Tu sú dôležité emócie, hoci často veľmi nevkusné. Ľudia to zrejme chcú aj preto, že sami často majú fádny život.”
Aj Štrasser má však vnútorné limity. „Nemám problém, keď rieši bulvár neveru, vykuknuté prsné bradavky či plastické operácie. Bulvár sa však stáva hyenou, keď sa vyžíva v násilí a agresivite, respektíve vyvoláva sympatie voči zločincom. Prekážajú mi aj ataky pre vierovyznanie, rasizmus a tiež to, keď sa vyžíva v chorobách a smrti. Tu vie byť však bulvár veľmi rafinovaný, ako ukázala aj tragická smrť Pavla Demitru.”
Letecké nešťastie, pri ktorom zahynul aj bývalý kapitán slovenskej hokejovej reprezentácie, totiž rozoberal bulvár viac ako dva týždne. Všetko by bolo v poriadku, Demitra bol predsa výnimočný hráč a charizmatický človek. Problém je v tom, že bulvár začal bičovať emócie takým spôsobom, aký Slovensko zrejme doteraz nikdy nezažilo. .zneužitý Demitra
Na to, že jeho redaktori zvonia pri dverách nešťastných pozostalých, sme si už zvykli. Neušetrili ani Demitrovu manželku, ktorá im s plačom a trasúcim sa hlasom povedala: „V pondelok si idem po Paľka.“ Na otázku, kedy bude pohreb, vraj nevedela odpovedať. Titulka denníka Plus 1 deň s názvom Prvé slová užialenej Majky však bola na svete.
K vrcholným číslam, ktorých cieľom bolo iba živiť tému čo najdlhšie, patril dvojstranový článok (!) v Novom Čase, v ktorom sa žena zo Želiezoviec – desať dní po tragédii – pochválila, že jej čerstvo narodený syn dostal meno Paľo po známom hokejistovi. V ďalšom vydaní nechýbal text o letuške, ktorá videla Demitru posledná a popriala mu šťastný let.
Na úplné dno však klesla televízia Markíza v relácii Modré z neba. Pred pár týždňami nakrútila video, ako sa Demitra stretol s postihnutým chlapcom. Markíze to však nestačilo: po Demitrovej smrti urobila dokrútku, v ktorej sugestívne tlačí na nešťastného chlapca, aby spomínal a dohnala ho tak k slzám. Korunu tomu nasadil moderátor Rozboril, ktorý sa v ďalšej dokrútke vyznal, že bol posledný, kto nakrúcal s Demitrom. .podpásovka Veteškovi
Snaha vydolovať zo smrti obľúbeného športovca maximum sa však dala čakať, podobne funguje bulvár aj v iných krajinách. Oveľa horšie je, keď prekročí pomyselnú hranicu, ktorou je dôstojnosť ťažko chorého človeka. Dobrým príkladom je rakovina bývalého podpredsedu parlamentu a vplyvného politika HZDS Viliama Vetešku.
Spomínanú chorobu mu lekári diagnostikovali v júni 2007. Keď Vetešku v januári 2008 hospitalizovali v nemocnici na bratislavských Kramároch, denník Plus 1 deň zverejnil „exkluzívne foto“ zaskočeného politika, napojeného na hadičky. Redakcia k fotke pripojila aj krátky text, ktorý sa končil vetou: „Držíme mu palce a prajeme skoré uzdravenie.”
Keďže v nemocnici bol vtedy počas návštevných hodín voľnejší režim, redaktor sa bez problémov dostal aj na chodbu, kde ležal Veteška. „Najskôr zisťoval, kde presne leží. Keď ho našiel, nabehli ďalší dvaja ľudia – jeden držal dvere, druhý fotil. Prišlo aj ku konfliktu so sestričkou, ktorú však spacifikovali,“ povedala .týždňu Zuzana Čižmáriková, bývalá hovorkyňa vtedajšieho ministra zdravotníctva Richarda Rašiho (Smer).
Samotný Raši tvrdí, že po tejto skúsenosti s bulvárom radšej volil cestu menšieho zla. Keď chcel Nový Čas odfotiť jeho manželku, že je tehotná, navrhol im, aby to urobili počas rodinnej prechádzky. „Nechcel som, aby nás prenasledovali.” Plus 1 deň chcel vzápätí odfotiť Rašiho manželku v pôrodnici. „Chcel som zabrániť, aby tam vtrhli v nevhodnej chvíli, keď bude napríklad dojčiť, tak som im poslal svoju fotku s čerstvo narodenou dcérou sám,“ priznal Raši .týždňu. „Zažil som, čo urobili Veteškovi.” .otravný hmyz?
Bulvár to prehnal aj v prípade rakoviny herca Michala Dočolomanského. Pamätné sú najmä fotografie jeho holej lebky s vyznačeným krížikom. „Zrejme tam prebieha nejaký vnútrolebečný proces, môže to byť mozgový tumorček, alebo nejaká metastáza súvisiaca s rakovinou pľúc,“ povedal vtedy Novému Času, ktorý fotku zverejnil, neznámy špecialista.
Nezaostával ani Plus 1 deň, ktorý na Dočolomanského doslova poľoval niekoľko mesiacov. Keď zomrel, noviny sa s ním lúčili titulkom: Zbohom buď, Miško. Dočolomanský im to však nezabudol, keďže krátko pred smrťou zverejnil v časopise Slovenka emotívny otvorený list, v ktorom označil Plus 1 deň za otravný hmyz, ktorý parazituje na smrti.
„Pred ôsmimi rokmi som odmietol byť vašou senzáciou a dôrazne som vás žiadal, aby ste ma neobťažovali. Svoju sexualitu považujem za výsostne súkromnú záležitosť,” napísal Dočolomanský. „Tak ste sa, Plus 1 deň, zahryzli do mojej rakoviny. Je pre mňa neprijateľné a obťažujúce, keď ma prenasledujete a okupujete okolie mojej chalupy, kde sa zotavujem medzi jednotlivými terapiami.”
Mimochodom, Dočolomanský bol jedným z mála, o kom si bulvár (dva týždne pred jeho smrťou) dovolil napísať, že mal priateľa. O iných hercoch, moderátoroch či kaderníkoch, ktorí denne a dobrovoľne plnia stránky novín, však taktne mlčí. „O homosexualite celebrít sa nepíše, pretože aj viacerí novinári, ktorí sa venujú šoubiznisu, sú tak orientovaní,“ tvrdí bulvárny novinár, ktorý chcel zostať v anonymite. .o Flašíkovi citlivo
Iným prípadom – pokiaľ ide o spôsob informovania o jeho chorobe – je podnikateľ Fedor Flašík. Bulvár totiž o rakovine, ktorú mu lekári diagnostikovali pred vyše rokom, informoval nanajvýš citlivo. „Hoci to vedeli asi dva mesiace, poprosil som ich, aby to napísali až vtedy, keď to bude potvrdené, pričom najskôr to chcem oznámiť svojej rodine,“ hovorí Flašík.
Bulvár to dodržal, čo zrejme súvisí aj s negatívnymi reakciami ľudí na články o Kolínskej či Dočolomanskom. „O rakovine sa už spravidla píše až vtedy, keď ju dotknutá osoba prizná sama,” tvrdí ďalší z bulvárnych novinárov, ktorých sme oslovili. „Skoro každý má v rodine podobnú skúsenosť, možno si uvedomili, že toto sa môže stať hocikomu z nich – že to už nie je o tom, či niekto nosí nohavičky, alebo nie,” myslí si Flašík.
Špeciálne v jeho prípade je však korektný prístup bulváru zrejme skôr výsledkom osobných väzieb. Flašík je totiž človek médií a marketingu, ktorý sa v tomto prostredí pohybuje ako ryba vo vode, takže vie, čo a kedy na koho platí. Ako miláčik bulváru pravidelne plní jeho stránky – spolu s manželkou Monikou, poslankyňou Európskeho parlamentu.
Väčšinou ide o plesy či iné spoločenské akcie, bulvár však viackrát zverejnil aj fotky z jeho jachty. „Keď mi volali, že sú v Chorvátsku a či sa môžu zastaviť, tak som ich bez problémov zavolal. Nemuseli dva dni čakať niekde za stromom, ponúkol som im kávičku a urobili, čo potrebovali. Nikdy nie som agresívny, komunikujem s novinármi korektne, pretože si ich vážim,” tvrdí Flašík. .bulvár: nie sme ako oni
Keď vyšlo najavo, že redaktori britských bulvárnych novín News Of The World, za ktorými stál mediálny magnát Rupert Murdoch, nezákonne odpočúvali telefóny známych ľudí, ale aj obetí trestných činov či pozostalých po vojakoch z Afganistanu, pričom policajtom za informácie platili, mnohí si položili otázku, či je niečo také možné aj na Slovensku.
Šéfredaktorka Plus 1 deň Nancy Závodská vtedy čitateľom tohto bulvárneho denníka napísala: „My sme sa k podobným praktikám nikdy neuchýlili. Vždy budeme stáť na vašej strane, bojovať za vás a prinášať vám čo najlepšie pripravené informácie. Pretože vy na ne máte právo.“
Oslovení novinári sa zhodujú, že niečo také, ako nabúravanie sa do telefónov, je na Slovensku nepredstaviteľné. „Slovenský bulvár nemá také možnosti, navyše je s tým spojené veľké riziko žalôb. Ako by sme to zdôvodnili na súde?“ pýta sa jeden z nich. „V Česku to však môže takto fungovať, tam je bulvár agresívnejší ako u nás,“ myslí si ďalší.
Na Slovensku je vraj podstatou bulvárnej práce klasické paparazzovanie. Málokedy sa pritom ide naslepo, spravidla dostane redakcia konkrétny tip – napríklad, že moderátorka Marianna Ďurianová má nového milenca. Samotné postávanie pred jej domom či Markízou je však väčšinou len na fotografovi. Redaktor sedí v kancelárii a pracuje na ďalších témach. .platia za tipy
Všetci oslovení zároveň odmietli, že by podplácali policajtov, respektíve kupovali si informácie z vyšetrovacích spisov, ako sa to stalo vo Veľkej Británii. „Hasiči a policajti nám ponúkajú fotky z dopravných nehôd aj sami – približne po 10 eur za kus,“ hovorí jeden z našich zdrojov.
Nový Čas má však s hasičmi dohodu, že im každé dve hodiny volá službukonajúci redaktor, či sa niečo nestalo. Na oplátku potom informujú o každoročných akciách hasičov, ako je beh do schodov a podobne. „Platíme len bežným ľuďom – policajtom ani lekárom nie,“ tvrdí jeden z redaktorov.
Čitatelia denníka si môžu takto privyrobiť, keď pošlú zaujímavý tip alebo fotografiu. Výška honoráru je rôzna – od 10 do 500 eur. Napríklad za tip o novom dome matky Roberta Fica vo Veľkých Dvoranoch zaplatil denník 165 eur. Nový Čas informuje o najlepších tipoch a výhercoch aj v novinách, na požiadanie však zaručuje anonymitu.
Denník údajne dostáva tipy aj priamo od inzerentov. V minulosti využil aj služby detektívnej kancelárie, ktorú zaregistroval vďaka inzerátu vo vlastných novinách. Detektív sledoval rodinného príslušníka známeho politika – Nový Čas s ním podpísal aj zmluvu, vyplatil mu honorár. .falošní príbuzní
Zuzana Čižmáriková, donedávna hovorkyňa nemocnice v bratislavskom Ružinove, tvrdí, že zažila aj situáciu, keď jej redaktor Nového Času ponúkol za informácie peniaze. „Chcel vedieť meno prvého človeka, ktorý na Slovensku ochorel na prasaciu chrípku. Keď som to odmietla, ponúkol mi 100 eur – vraj majú na to nejaký fond,“ tvrdí Čižmáriková.
Zároveň však priznala, že aj samotní zamestnanci nemocníc – zrejme za peniaze – posúvajú novinárom informácie o pacientoch. Pred niekoľkými mesiacmi napríklad skopírovali správu pacientky, ktorú zabil injekciou sanitár na bratislavských Kramároch. Správu vzápätí zverejnil Nový Čas, prípadom sa stále zaoberá polícia.
Čižmárikovej často volali bulvárni novinári aj vtedy, keď bola v nemocnici alebo v pôrodnici nejaká celebrita. „Chceli vedieť, kedy pôjde domov.” Horšie však podľa nej je, keď sa vydávajú za príbuzných pacientov a ťahajú z lekárov informácie o ich zdravotnom stave. Lekári sú potom na druhý deň prekvapení, keď si to prečítajú v novinách.
„Od istého času sme začali poskytovať informácie len so súhlasom riaditeľa, alebo hovorkyne nemocnice. Lekári dostali interný pokyn, aby nekomunikovali cez telefón. Ak nie je príbuzný z Bratislavy, musí sa hodnoverne preukázať,” dodala Čižmáriková. .konflikt s Hablovičovou
Podobnú skúsenosť s bulvárom má aj Lucia Hablovičová, bývalá priateľka moderátora Rasťa Žitného. Keď ho pár dní po nehode, pri ktorej usmrtil päťročného chlapca, navštívila v nemocnici, oslovila ju mladá žena. Tvrdila, že je Žitného spolužiačka zo strednej školy. „Nebola som vtedy v dobrom psychickom rozpoložení. Vtedy to s Rasťom ešte vyzeralo všelijako, bol aj v umelom spánku,” hovorí Hablovičová.
Spomínaná žena sa jej začala vypytovať na Žitného zdravotný stav. „Dokonca to zašlo až tak ďaleko, že začala predo mnou plakať – zrejme preto, aby vyzerala autenticky a solidárne. Keď som sa jej ospravedlnila, že jej nemôžem povedať viac, pretože rodina si to neželá, začala na mňa kričať, že má na to právo.”
Hablovičová vtedy pochopila, že nejde o Žitného spolužiačku. „Z tých pár základných informácií, ktoré som jej dovtedy povedala – že je v umelom spánku a podobne – však vyskladala článok, ktorý vyšiel na druhý deň v novinách.” Mladá žena bola totiž v skutočnosti redaktorkou Plus 1 deň. .mladí, zdraví, bez zábran
Predstava, že bulvárni novinári, ktorí zaručujú svojim zamestnávateľom slušný zisk, zarábajú tisícky eur mesačne, je však naivná. V Bratislave dostane začínajúci redaktor do 800 eur mesačne, v regiónoch asi o 300 eur viac – musí však zároveň fotiť, pričom používa aj vlastné auto.
V Plus 1 deň je vekový priemer redaktorov okolo 25 rokov. Spravidla nepochádzajú z Bratislavy, väčšina sa v denníku zamestnala už po skončení strednej školy. V Novom Čase je to podobné, väčšina redaktorov má však ukončenú žurnalistiku. „Prichádzajú sem bez záväzkov aj bez zábran,“ hovorí jeden z našich zdrojov.
V článkoch často preháňajú, aby sa presadili a potom majú problém, že im nechce nikto nič povedať. V redakciách je vysoká fluktuácia, priemerná životnosť bulvárneho novinára je tri roky. Potom odchádzajú najmä do PR agentúr, kde dostanú za menej stresu viac peňazí. „Klasický bulvár je len pre silné žalúdky. Treba sa obrniť, inak by ste sa zbláznili.“
Väčším tlakom na psychiku je pritom práca v regióne: pokým v Bratislave je to skôr o celebritách a paparazzovaní, v regióne treba sledovať tragédie a otravovať príbuzných. Ale len v prípade, že výsledkom sú mŕtvi alebo ťažko zranení. Nepíše sa len o samovraždách bežných ľudí. .zlé vzťahy so šéfmi
Ak je redaktor šikovný a vydrží pracovať pre bulvár viac ako tri roky, časom sa z neho stane šéf oddelenia (rubriky). Väčšinou ide o mladých ľudí, v priemere má vedenie redakcie okolo 30 rokov. Neplatí to síce univerzálne, ale aj v tomto veku je ešte prah citlivosti voči ťažko chorým, príbuzným obetí či súkromiu človeka ako takému pomerne nízky.
Aj preto dochádza v bulvárnych médiách často ku konfliktom medzi „pešiakmi“ a ich nadriadenými a následnej fluktuácii. „Šéfovia niekedy považujú redaktorov za stroje, ktorým musia presne nalinkovať, čo majú robiť. Nedôverujú im, pričom ich často posielajú za pozostalými s konkrétnymi otázkami,“ tvrdí jeden z našich zdrojov.
Problém je podľa neho aj v tom, keď nadriadení skresľujú, manipulujú, či dokonca klamú v titulkoch, čím riskujú zbytočné súdne spory. Keď má však redaktor nejaký problém, nie vždy sa ho zastanú. Napríklad, keď naháňa autom známeho politika, aby získal jeho exkluzívnu fotku s milenkou: keď ho chytí polícia a dostane pokutu, je to jeho problém. .kamaráti s celebritami
Ľutovať však ľudí, ktorí pracujú pre klasický bulvár, by nebolo namieste: každý si vybral svoj údel sám. Niekedy je, paradoxne, tento džob aj celkom pohodlný – hlavne, keď sa ako redaktor zaoberáte šoubiznisom. Nie je totiž nič jednoduchšie, ako napísať článok, ktorý na začiatku vyvoláva dojem, že známa herečka sa lieči na onkológii, hoci tam zjavne bola ako tvár kampane Avonu proti rakovine.
Alebo text o tom, že iná herečka ukázala prsia, pričom v skutočnosti ide o promo na nový český film. Mnohé celebrity navyše spolupracujú s bulvárom dobrovoľne: ponúkajú mu fotky z dovoleniek aj často banálne príhody zo svojho života. V minulosti boli extrémom moderátorky Erika Barkolová či Zuzana Hajdu, dnes vyskakuje pomaly z každej konzervy speváčka Sisa Sklovská s manželom. Miláčikom bulváru je aj kaderník Paviel Rochnyak a jeho často sa obmieňajúci šatník.
Živnou pôdou pre bulvár sú aj seriály a televízne šou, pričom je evidentné, že denníky a televízie svoj postup navzájom koordinujú: Markíza spustí tanečnú súťaž a druhý deň je toho plný Nový Čas. Jojka vyrobí konkurenčný produkt, o ktorom zase výdatne píše Plus 1 deň. Jednotky a dvojky na trhu si skrátka rozumejú, pričom z toho všetci profitujú aj finančne. .keď bulvár mlčí
Časopis .týždeň požiadal o rozhovor aj šéfredaktorov konkurenčných bulvárnych denníkov, ktorým sme poslali aj 13 konkrétnych okruhov otázok. Šéfredaktorka Plus 1 deň Nancy Závodská ho pre pracovnú zaneprázdenosť odmietla. Na našu žiadosť, že môžeme hovoriť aj s niektorým z jej zástupcov, respektíve šéfov oddelení, nereagovala. Od šéfredaktorky Nového Času Júlie Kováčovej neprišla žiadna odpoveď.
Bulvár sa akejkoľvek kritike zvykne brániť spôsobom: ľudia to chcú. To je síce pravda, inak by zrejme na Šeherezádu do Markízy neprišlo viac ako 40-tisíc ľudí. V princípe tiež platí, že slovenský bulvár je v porovnaní s českým (nehovoriac o britskom) ešte stále pomerne láskavý. Príležitosť však robí zlodeja: bol by taký „nežný“, aj keby mal porovnateľné technické (finančné) možnosti ako Murdochove noviny?
V čase krízy a obrovského prepadu inzercie, ktorý postihol všetky médiá bez rozdielu, je navyše oprávnené predpokladať, že aj slovenský bulvár bude skúšať, kam až môže zájsť, aby zmiernil doterajšie finančné straty. Napriek tomu by nebolo od veci, keby si jeho majitelia občas uvedomili, že v slušnej spoločnosti existujú mantinely, ktoré by sa nemali prekročiť.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.