Zábery na cestu v Sečovciach v piatok o 11:00. Z Košíc do Michaloviec tade púšťajú len zopár áut.

Človek zamilovaný do mesta, kam sa presťahoval, mu odpustí aj to, aké bolo nudné v zime. Samé výtlky. Do kina len cez most do Párkánya (po vašom Štúrova). Zopár koncertov v kostole, vernisáže, ešteže je tu DVD požičovňa, kde Henrietka ponúka skvelý výber. Nebyť jej, neviem, čo by sme po večeroch robili. So slzami v očiach hľadeli na Dunaj, ktorý kedysi zamŕzal a teraz nič? V zime sa u nás pri Dunaji dá robiť hlavne jedno: pozorovať labute, kŕmiť labute a volať na labute, aby prešli zo štúrovskej strany k nám. Ďalšia výčitka voči zimným mesiacom je, že tu kašlú na upratovanie lístia z platanov, ktoré patria medzi miestne korunovačné klenoty.

Držiačik na cumle. Na špeciálne ortodontické cumle. Detská výživa z bio zeleniny, špeciálny baby prášok na pranie, baby šampón, mydlo, olej, krém, nosič na dieťa, kreslo pre dieťa (manuálne aj elektrické), parný hrniec aj mixér v jednom, monitor dychu, kočík za 1 000 eur, plienky na tú najdelikátnejšiu pokožku...je to neuveriteľné, čo všetko sa dá dieťaťu kúpiť, a pritom nevidieť, čo potrebuje.

V roku 2012 zomrelo v USA 3 328 ľudí a ďalších približne 421 000 bolo zranených pri autohaváriách, ktoré zapríčinila nepozornosť vodiča. Na Slovensku je príčinou každej desiatej nehody. Telefonovať a esemeskovať za volantom je nesprávne, čoraz viac nás však chcú počas jazdy rozptyľovať aj samotní výrobcovia áut.

V Košiciach sa hralo divadlo v bytoch, prípadne v iných nedivadelných priestoroch. Každé predstavenie sa pritom odohralo vždy len pre dvoch divákov.

Citát dialógu občana A s občanom B z môjho obľúbeného Babylonu (Česká volba, č. 3/2013): A: „Nikdo vám nevnucuje svůj pohled na svět, tajná policie vás nesleduje, můžete si říkat, psát, co chcete, jezdit kam chcete, pracovat či studovat, kde chcete...” B: „Člověče, a k čemu mi to je, když musím každý měsíc platit takovýhle štos složenek! Ty svině nahoře mají všechno a za nic!” „Žijeme si vůbec nejlíp, co jsme kdy žili,” oponuje A. „Co je mi do nějaké minulosti – podstatné je, že teď to stojí za hovno!” nedá sa B.

Festival Wilsonic bude tento rok trvať síce iba jednu noc, no vyvrcholí vystúpením Bena Frosta, ktorý práve vydal album A U R O R A. A to je skutočne veľká vec.

Epizóda 1. Koncert. Na stoličke pri klavíri leží nehybný útly človek. Poležiačky hrá. Je oblečený nekoncertne: starý červený pulóver, ošúchané nohavice, schodené tenisky, na očiach čierne okuliare, na hlave stará baretka a spod nej trčia neposlušné vlasy. Telo i tvár sú nehybné, ale hudba znie. Na tomto akoby mŕtvom tele žijú iba ruky, do ktorých sa počas hry sústredil všetok život, všetky emócie ležiaceho tela. Ruky hrajú, a zároveň dirigujú. Vytvárajú zaujímavé figúry, vrhajú sa na hladinu klávesnice ako čajky na hladinu mora a ich prsty ako pazúry čajok vynášajú z hlbín klavíra napodiv harmonické zvuky.

Človek by musel žiť v inej krajine, aby si nevšimol, že tu vznikol nový film. Ak je pozornejší (a ak marketing splnil svoju úlohu), tak vie, že film má názov Slovensko 2.0, a že je to vlastne 10 filmov.

Prešiel som cez zrkadlo. V zime roku sedemdesiatdeväť išiel som sa stretnúť s Elliane, mali sme ísť spolu na obed. Počkali sme na jej kamarátku Irene, keď prišla, požiadala nás, či by sme sa s ňou mohli zastaviť u Jirku, má mu odniesť fotky. Na Hradčanskom námestí Irene zazvonila pri šedej bráne, podotýkam, že vtedy boli všetky brány šedé, všetko bolo šedé, akurát hliadkujúci policajti boli zelení. Z okna na prvom poschodí sa vyklonila hlava, pozdravila Irene a spustila v pletenom košíku na špagáte klúč.