Autorom formátu X Apartments je nemecký režisér Matthias Lilienthal, do Košíc ho v rámci EHMK 2013 priniesli kurátorky Katrin Moll a Johanna Hohmann v spolupráci s Goethe inštitútom a košickým producentom Lukášom Berberichom. Prizvali 14 účastníkov od nás i z cudziny a s citom pre špecifiká komunálneho i komunitného prostredia a histórie Košíc vybrali 14 súkromných bytov (alebo emblematických priestorov). Každý umelec inscenoval vo vybraných miestach svoje desaťminútové predstavenia. Organizátori ich rozložili do dvoch trás: Košice-Staré Mesto a Košice-Šaca. Každé predstavenie sa hralo iba pre dvoch divákov. Vznikol tak priestor na neobyčajnú sugestívnosť celého projektu a osciláciu medzi pocitom voyeurstva a čohosi krásne dôverného, čo som zažila v bytových divadlách. No a keďže počas presunu bolo spoluprotagonistom aj mesto, tak i osciláciu medzi malebnosťou historických vrstiev a urbánneho chladu či odcudzenosti industriálneho predmestia.
Šlo o niečo divadelne nové, a teda tajomné. Ale už po prvých predstaveniach sa odkryli „spodné tóny“ v zámeroch umelcov: uskutočniť divadlo života, akcie, vytrhnúť diváka zo sociálnej i politickej letargie, otupenosti individuálnej i kolektívnej pamäti, smerovať k autenticite.
.od židovských Košíc do kina
V spätnej spomienkovej trase svojej mysle nebudem teraz sledovať zastávky v ich reálnej následnosti. Skôr sa vo mne vynárajú určité k sebe patriace „ostrovčeky“. Dve zastávky v Starom Meste sa viazali „tmelom“ národnostnej a náboženskej heterogénnosti a minulosti Košíc. Keď som podľa slovnej mapky minula tri presne určené stromy a našla železnú bránu, stál tam neznámy mladík. Kráčali sme stemneným dvorom bývalej židovskej štvrte. Keď mi určil, kde sa mám zastaviť, čakal ma svetelno-obrazový šok. Z tmy jesenného večera sa vynorili v úzkej, ostro osvetlenej miestnosti – na prvý pohľad ako voskové figuríny – sediaci starí muži s jarmulkami na hlavách. Zoskupení boli okolo sviatočne prestretého stola plného jedál. Autorka „divadla“ Rakúšanka Anja Salomonowitz ma pohostila a vtiahla do oslavy sviatku Sukot, pripomínajúceho odchod Židov z Egypta. Je to radostný sviatok, keď rodiny sedem dní bývali vonku v stane, pod „zelenými listami“, aby videli hviezdy. Privoňala som k plodu, blízkemu nášmu citrónu, a dotkla sa zväzku troch prútikov, ktorým sa v Suke mávalo: palmy, vŕby a myrty. Oslavu Sukotu opisoval i Márai, ako to sám videl u židovských nájomníkov v jeho rodičovskom dome. Práve on mi okamžite vyskočil v predstave pri vstupe do meštianskeho domu na Mäsiarskej ulici (v predstavení Austrálčana Damiana Rebgetza), keď som sa ocitla v impozantnom salóne, stratená v jeho dimenziách a živej dišpute v maďarčine prítomných mužov. Podali mi pohár s vínom, začali sa obradné prípitky, potom zaznel klavír domáceho pána Balassu, spev... Na honosnom schodisku, vedúcom zo salónu, kde recitoval herec verše v maďarčine, nasledoval výstup na strešnú terasu a opäť recitácia Máraiho básne. Pod nohami tušené večerné námestie. Táto nostalgická romantika sa musela pritvrdiť. K jemnej senzibilnosti, zážitku úžasu a mimoriadnej „javiskovej“ nápaditosti patril však ešte projekt Nemky Sybille Polster. Zelenkastým svetlom, lejúcim sa z kúpeľne vo zvuku kvapkania vody, usadením v kresle a prezeraním si knihy – umeleckého objektu, ktorý z nájdených vecí a partitúr zostavila Sibylle – začalo sa predstavenie. Divák vytočil číslo uvedené v knihe, hlasu v mobile na stole oznámil áriu, ktorú si z knihy vybral a pár minút ju skutočne telefonicky počúval. O trochu neskôr na Alžbetinej ulici v novinovom stánku, upravenom ako „stage“, videl speváka alebo speváčku, ktorí spievali zvolené party . Na Hlavnej, pod sochou Immaculaty, prišiel tvrdší „úder“: nemecká architektonická skupina postavila z „nemateriálov“ (čierny igelit, preglejky) nízke obydlie a dala tak človeku možnosť pocítiť status bezdomovca. Úzkymi špiónskymi priezormi v žltom svetle som mohla sledovať konkrétne a chudobne pôsobiace predmety, patriace anonymným ľuďom, ktorých reprodukované hlasy sa ozývali predo mnou.
Posledné jednosálové chátrajúce Kino Úsmev, umiestnené v chudorľavom parčíku, nesie ešte neomylný „šmak“ minulého režimu. Brit Phil Collins ho využil na jedinečné prestavenie. Vo vestibule sa pohybovali polonahé dievčatá s jemne lascívnym správaním, na pultoch poháre s vínom. Jedna z tých „venuší“ ma nevpustila do prázdneho hľadiska, hoci sa na plátne premietal film s pôsobivou hudbou. Spiklenecky mi šepkala, že má pre mňa protekčné miesto. Uzulinkým kovovým schodiskom som vyšla do ošumelej premietacej miestnosti so starými strojmi. Premietač ma postavil pred sklené okienko, ktorým som mohla z vtáčej perspektívy sledovať film. On odišiel, dokonca zhasol svetlo a ponechal ma s klaustrofobickým pocitom, ktorý zmierňovala len tá hudba. O chvíľu som si uvedomila, že na plátne dolu, v hlbine prázdneho hľadiska, sa v čiernobielom filme, taktiež s evokáciou veľkej samoty, pohybujú traja priezrační muži, moji priatelia: už nežijúci disident a filozof Marcel Strýko, básnik Erik Groch a člen skupiny Lesní speváčikovia Ondrej Jurin. V amatérskom filme z roku 1980, ktorý bol prvý raz verejne premietnutý.
.ďalej večerným mestom!
Cez rampu do obrovského dvora bývalých leteckých kasární, do jednej z opustených budov . Libanonka Marwa Arsanios svoje predstavenie vyriešila sugestívne: návštevníci so sliepňajúcimi lampášmi mohli chodiť po budove, „znejúcej“dutým prázdnom, útrobách bývalých kancelárií, izieb, spŕch, záchodov, až natrafili na dvoch nehybných mužov. Jeden z nich začal čítať z manuálu nejakých bizarných vojenských nariadení. Medzi nimi a divákom ešte „mreže“ z trubkového lešenia. Potom cesta autom k dreveným humnám Tomáša Džadoňa, rozloženým na parkovisku pred sídliskovými panelákmi. Bola to posledná možnosť uvedomiť si ich krásne dimenzie, farbu, vôňu dreva, až surreálne posedieť pri vatre pod budúcou strechou a jesť kapustnicu, lebo už na ďalší deň žeriav vykladal humná na vrchol paneláka.
Na samom začiatku trasy však bolo predstavenie Ilony Németh v dome, ktorý sám osebe skrýval za fasádou vstupu divadelnú scénu: mohutné obytné domy vo vzácnom rondokubizme, lemujúce obrovský dvor. V rozmernej obývačke Ilona Németh pustila v televízore úryvok z dokumentárneho filmu Jara Vojteka Hranica. Vzápätí dorozprávala film „živým dokumentom“: dovtedy mĺkvy muž naraz začal hovoriť svoje príbehy, ukazovať fotografie blízkych a dediny, v ktorej žije, tej dediny z Vojtekovho filmu.
.a do Šace
V Šaci išlo hlavne o súčasnú sociálnu „dokudrámu“: bleskové dokumenty života na periférii, života oceliarskych robotníkov, obyčajných ľudí, outsiderov. Pocity napätia, izolovanosti v novodobom gete, skromnosť, takmer živorenie, ale i srdečnosť, družnosť a vľúdnosť. Do baru Venuša som išla na prvé zo štyroch divadiel, odohrávajúcich sa v rómskych bytoch. Poľka Marta Górnicka takmer na fyzický dotyk posadila oproti šesť členov rodiny: každý vyrozprával svoj dojemný príbeh o nezamestnanosti a ostrakizácii. Srdečná staršia pani mi dala recept rómskeho koláča márikie: 50 dkg polohrubej múky, 1 a 1/2 pohára vlažnej vody, 1 prášok do pečiva. Všetko spolu premiešame, z cesta vytvoríme guľky, rozvaľkáme a upečieme. A márikie som aj ochutnala. Bolo to v miniatúrnom byte ďalšej rómskej rodiny v schátranej bytovke, kde sa do bytov vchádza z dlhej, ponurej chodby. Tu začalo svoje predstavenie Divadlo na peróne. „Optimistická Zuzana“ nám optimisticky opisovala byt veľkosti vtáčieho hniezda, v ktorom žije mladá rodina s malými deťmi. Ponúkla nám márikie, ktoré chutili tak úžasne ako posúchy mojej prastarej mamy kedysi v detstve. O poschodie nižšie – sprevádzaná po chodbách húfom nadšených rómskych detí – som videla predstavenie Rakúšanky Elisabethy Putz v obývačke mladého manželského páru, ktorý čoskoro rozdelí cesta muža za prácou do Anglicka. Výtvarníci Radovan Čerevka a Peter Vrábeľ dostali k dispozícii ďalší rómsky byt v bytovke z päťdesiatych rokov, z ktorého bola najpompéznejšia spoločná terasa. Domáci pán Tibor Mata, bývalý montér oceľových konštrukcií, je stúpencom Zefirína J. Mallu (bývalý obchodník s mulicami, neskôr navštevoval chorých, pomáhal chudobným, v Ríme vyhlásený v roku 1997 za blahoslaveného). Tibor Mata takisto pomáha prostredníctvom ním založenej Konferencie blahoslaveného Zefferina chudobným rómskym rodinám u nás. V skromných, čistých bytoch sa nedalo nevšimnúť si početné kolorované religiózne obrázky na stenách. Náboženské knižky a fotografie mníšok, ako aj asistentka v mníšskom rúchu ma čakali aj v byte, kde divadlo doplnila videofilmom o domácej pani Pavlína Fichta Čierna. Bol to príbeh jednoduchej ženy, ktorú vychovali mníšky, po zmene režimu vstúpila do KSČ, lebo ju presvedčili proklamované ideály, pracovala ako robotníčka, bola i členkou miestneho zastupiteľstva, dostávala medaily, a teraz žije v skromných pomeroch jednoizbového bytu, chorá, ale vyrovnaná.
Všetky tieto príbehy boli veľmi ľudské, no najviac ma v Šaci zasiahlo prestavenie v izbe č. 502 hotela Metal, vlastne v robotníckej ubytovni. Po vstupe do predsiene som mala prejsť sklenými dverami. Miestnosť za nimi bola osvetlená modrastým svetlom a na dvoch váľandách spali muži. Po chvíli sa na strope začali premietať fotky ako sny. Už som chcela odísť, keď vstúpili ďalší dvaja muži. Zobudili predchádzajúcich, tí zbalili periny do periniaka, odišli, noví robotníci sa pozobliekali a ľahli si. V kratučkej scéne bez jediného slova a v autentickom prostredí naznačil autor veľa o nebezpečnej degradácii človeka na stroj.
X Apartments boli síce skratkovité divadlá, no mali silný dosah na senzitívnosť, ale i bolestivosť svedomia. Konkrétne prostredia tak dokázali prepojiť diváka s univerzálnym životným pocitom človeka z akéhokoľvek mesta.
Autorka je spisovateľka.
Šlo o niečo divadelne nové, a teda tajomné. Ale už po prvých predstaveniach sa odkryli „spodné tóny“ v zámeroch umelcov: uskutočniť divadlo života, akcie, vytrhnúť diváka zo sociálnej i politickej letargie, otupenosti individuálnej i kolektívnej pamäti, smerovať k autenticite.
.od židovských Košíc do kina
V spätnej spomienkovej trase svojej mysle nebudem teraz sledovať zastávky v ich reálnej následnosti. Skôr sa vo mne vynárajú určité k sebe patriace „ostrovčeky“. Dve zastávky v Starom Meste sa viazali „tmelom“ národnostnej a náboženskej heterogénnosti a minulosti Košíc. Keď som podľa slovnej mapky minula tri presne určené stromy a našla železnú bránu, stál tam neznámy mladík. Kráčali sme stemneným dvorom bývalej židovskej štvrte. Keď mi určil, kde sa mám zastaviť, čakal ma svetelno-obrazový šok. Z tmy jesenného večera sa vynorili v úzkej, ostro osvetlenej miestnosti – na prvý pohľad ako voskové figuríny – sediaci starí muži s jarmulkami na hlavách. Zoskupení boli okolo sviatočne prestretého stola plného jedál. Autorka „divadla“ Rakúšanka Anja Salomonowitz ma pohostila a vtiahla do oslavy sviatku Sukot, pripomínajúceho odchod Židov z Egypta. Je to radostný sviatok, keď rodiny sedem dní bývali vonku v stane, pod „zelenými listami“, aby videli hviezdy. Privoňala som k plodu, blízkemu nášmu citrónu, a dotkla sa zväzku troch prútikov, ktorým sa v Suke mávalo: palmy, vŕby a myrty. Oslavu Sukotu opisoval i Márai, ako to sám videl u židovských nájomníkov v jeho rodičovskom dome. Práve on mi okamžite vyskočil v predstave pri vstupe do meštianskeho domu na Mäsiarskej ulici (v predstavení Austrálčana Damiana Rebgetza), keď som sa ocitla v impozantnom salóne, stratená v jeho dimenziách a živej dišpute v maďarčine prítomných mužov. Podali mi pohár s vínom, začali sa obradné prípitky, potom zaznel klavír domáceho pána Balassu, spev... Na honosnom schodisku, vedúcom zo salónu, kde recitoval herec verše v maďarčine, nasledoval výstup na strešnú terasu a opäť recitácia Máraiho básne. Pod nohami tušené večerné námestie. Táto nostalgická romantika sa musela pritvrdiť. K jemnej senzibilnosti, zážitku úžasu a mimoriadnej „javiskovej“ nápaditosti patril však ešte projekt Nemky Sybille Polster. Zelenkastým svetlom, lejúcim sa z kúpeľne vo zvuku kvapkania vody, usadením v kresle a prezeraním si knihy – umeleckého objektu, ktorý z nájdených vecí a partitúr zostavila Sibylle – začalo sa predstavenie. Divák vytočil číslo uvedené v knihe, hlasu v mobile na stole oznámil áriu, ktorú si z knihy vybral a pár minút ju skutočne telefonicky počúval. O trochu neskôr na Alžbetinej ulici v novinovom stánku, upravenom ako „stage“, videl speváka alebo speváčku, ktorí spievali zvolené party . Na Hlavnej, pod sochou Immaculaty, prišiel tvrdší „úder“: nemecká architektonická skupina postavila z „nemateriálov“ (čierny igelit, preglejky) nízke obydlie a dala tak človeku možnosť pocítiť status bezdomovca. Úzkymi špiónskymi priezormi v žltom svetle som mohla sledovať konkrétne a chudobne pôsobiace predmety, patriace anonymným ľuďom, ktorých reprodukované hlasy sa ozývali predo mnou.
Posledné jednosálové chátrajúce Kino Úsmev, umiestnené v chudorľavom parčíku, nesie ešte neomylný „šmak“ minulého režimu. Brit Phil Collins ho využil na jedinečné prestavenie. Vo vestibule sa pohybovali polonahé dievčatá s jemne lascívnym správaním, na pultoch poháre s vínom. Jedna z tých „venuší“ ma nevpustila do prázdneho hľadiska, hoci sa na plátne premietal film s pôsobivou hudbou. Spiklenecky mi šepkala, že má pre mňa protekčné miesto. Uzulinkým kovovým schodiskom som vyšla do ošumelej premietacej miestnosti so starými strojmi. Premietač ma postavil pred sklené okienko, ktorým som mohla z vtáčej perspektívy sledovať film. On odišiel, dokonca zhasol svetlo a ponechal ma s klaustrofobickým pocitom, ktorý zmierňovala len tá hudba. O chvíľu som si uvedomila, že na plátne dolu, v hlbine prázdneho hľadiska, sa v čiernobielom filme, taktiež s evokáciou veľkej samoty, pohybujú traja priezrační muži, moji priatelia: už nežijúci disident a filozof Marcel Strýko, básnik Erik Groch a člen skupiny Lesní speváčikovia Ondrej Jurin. V amatérskom filme z roku 1980, ktorý bol prvý raz verejne premietnutý.
.ďalej večerným mestom!
Cez rampu do obrovského dvora bývalých leteckých kasární, do jednej z opustených budov . Libanonka Marwa Arsanios svoje predstavenie vyriešila sugestívne: návštevníci so sliepňajúcimi lampášmi mohli chodiť po budove, „znejúcej“dutým prázdnom, útrobách bývalých kancelárií, izieb, spŕch, záchodov, až natrafili na dvoch nehybných mužov. Jeden z nich začal čítať z manuálu nejakých bizarných vojenských nariadení. Medzi nimi a divákom ešte „mreže“ z trubkového lešenia. Potom cesta autom k dreveným humnám Tomáša Džadoňa, rozloženým na parkovisku pred sídliskovými panelákmi. Bola to posledná možnosť uvedomiť si ich krásne dimenzie, farbu, vôňu dreva, až surreálne posedieť pri vatre pod budúcou strechou a jesť kapustnicu, lebo už na ďalší deň žeriav vykladal humná na vrchol paneláka.
Na samom začiatku trasy však bolo predstavenie Ilony Németh v dome, ktorý sám osebe skrýval za fasádou vstupu divadelnú scénu: mohutné obytné domy vo vzácnom rondokubizme, lemujúce obrovský dvor. V rozmernej obývačke Ilona Németh pustila v televízore úryvok z dokumentárneho filmu Jara Vojteka Hranica. Vzápätí dorozprávala film „živým dokumentom“: dovtedy mĺkvy muž naraz začal hovoriť svoje príbehy, ukazovať fotografie blízkych a dediny, v ktorej žije, tej dediny z Vojtekovho filmu.
.a do Šace
V Šaci išlo hlavne o súčasnú sociálnu „dokudrámu“: bleskové dokumenty života na periférii, života oceliarskych robotníkov, obyčajných ľudí, outsiderov. Pocity napätia, izolovanosti v novodobom gete, skromnosť, takmer živorenie, ale i srdečnosť, družnosť a vľúdnosť. Do baru Venuša som išla na prvé zo štyroch divadiel, odohrávajúcich sa v rómskych bytoch. Poľka Marta Górnicka takmer na fyzický dotyk posadila oproti šesť členov rodiny: každý vyrozprával svoj dojemný príbeh o nezamestnanosti a ostrakizácii. Srdečná staršia pani mi dala recept rómskeho koláča márikie: 50 dkg polohrubej múky, 1 a 1/2 pohára vlažnej vody, 1 prášok do pečiva. Všetko spolu premiešame, z cesta vytvoríme guľky, rozvaľkáme a upečieme. A márikie som aj ochutnala. Bolo to v miniatúrnom byte ďalšej rómskej rodiny v schátranej bytovke, kde sa do bytov vchádza z dlhej, ponurej chodby. Tu začalo svoje predstavenie Divadlo na peróne. „Optimistická Zuzana“ nám optimisticky opisovala byt veľkosti vtáčieho hniezda, v ktorom žije mladá rodina s malými deťmi. Ponúkla nám márikie, ktoré chutili tak úžasne ako posúchy mojej prastarej mamy kedysi v detstve. O poschodie nižšie – sprevádzaná po chodbách húfom nadšených rómskych detí – som videla predstavenie Rakúšanky Elisabethy Putz v obývačke mladého manželského páru, ktorý čoskoro rozdelí cesta muža za prácou do Anglicka. Výtvarníci Radovan Čerevka a Peter Vrábeľ dostali k dispozícii ďalší rómsky byt v bytovke z päťdesiatych rokov, z ktorého bola najpompéznejšia spoločná terasa. Domáci pán Tibor Mata, bývalý montér oceľových konštrukcií, je stúpencom Zefirína J. Mallu (bývalý obchodník s mulicami, neskôr navštevoval chorých, pomáhal chudobným, v Ríme vyhlásený v roku 1997 za blahoslaveného). Tibor Mata takisto pomáha prostredníctvom ním založenej Konferencie blahoslaveného Zefferina chudobným rómskym rodinám u nás. V skromných, čistých bytoch sa nedalo nevšimnúť si početné kolorované religiózne obrázky na stenách. Náboženské knižky a fotografie mníšok, ako aj asistentka v mníšskom rúchu ma čakali aj v byte, kde divadlo doplnila videofilmom o domácej pani Pavlína Fichta Čierna. Bol to príbeh jednoduchej ženy, ktorú vychovali mníšky, po zmene režimu vstúpila do KSČ, lebo ju presvedčili proklamované ideály, pracovala ako robotníčka, bola i členkou miestneho zastupiteľstva, dostávala medaily, a teraz žije v skromných pomeroch jednoizbového bytu, chorá, ale vyrovnaná.
Všetky tieto príbehy boli veľmi ľudské, no najviac ma v Šaci zasiahlo prestavenie v izbe č. 502 hotela Metal, vlastne v robotníckej ubytovni. Po vstupe do predsiene som mala prejsť sklenými dverami. Miestnosť za nimi bola osvetlená modrastým svetlom a na dvoch váľandách spali muži. Po chvíli sa na strope začali premietať fotky ako sny. Už som chcela odísť, keď vstúpili ďalší dvaja muži. Zobudili predchádzajúcich, tí zbalili periny do periniaka, odišli, noví robotníci sa pozobliekali a ľahli si. V kratučkej scéne bez jediného slova a v autentickom prostredí naznačil autor veľa o nebezpečnej degradácii človeka na stroj.
X Apartments boli síce skratkovité divadlá, no mali silný dosah na senzitívnosť, ale i bolestivosť svedomia. Konkrétne prostredia tak dokázali prepojiť diváka s univerzálnym životným pocitom človeka z akéhokoľvek mesta.
Autorka je spisovateľka.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.