Do Facebooku je dnes zapojená viac ako desatina svetovej populácie, pričom viac ako polovica z nich sa pripája aspoň raz denne. Priemerný užívateľ má 130 priateľov a prihlásil sa k 80 stránkam a trávi tam sedminu svojho internetového času. Pre fotografa je tak trochu paralyzujúca predstava, že každú sekundu pribudne na Facebooku 2 000 nových fotografií.

Štvrtým najväčším ostrovom na svete je Madagaskar, známym sa však nestal len kvôli Móricovi Beňovskému. Dodnes tam žijú zvieratá, ktoré inde vo voľnej prírode nenájdete. Medzi inými aj lemury.

Moje zahraničné spisovateľské kolegyne a kolegovia mi často hovoria, že mám životopis, aký sa v literatúre vyskytuje už naozaj zriedkavo a trocha mi ho aj závidia. Ja zasa im závidím štedro dotovaný systém podpory tvorby, o akom u nás môžeme len snívať. Vystriedal som množstvo bizarných povolaní. Bol som pomocný kuchár v reštaurácii vo švédskom obchode s nábytkom. Robil som sekretárku, umýval riady, predával v supermarkete, lepil plagáty pre undergroundový klub, organizoval podujatia s alternatívnou hudbou. A dva roky som pracoval na Dunaji. Oficiálne som bol Program Director, ale realita vonkoncom nepripomínala riadiacu funkciu. Tam sa aj upratovačka nazývala Director of Housekeeping.

Netreba klásť prst na tep doby, aby sme zistili, že je mŕtva. Z potemkinovských kulís prosperity sa už olúpala takmer všetka ružová farba, nikto neverí, že bude lepšie, skôr sa bojíme, aby nebolo fakt zle. Ak sa chce umelec v takomto prostredí presadiť a zároveň sa nezapredať, nemá veľa možností. Alebo vykročí smerom k čírej avantgarde, a zostane autentický, pravdivý a nepoznaný, teda bez akéhokoľvek zásadnejšieho dosahu, alebo skúsi nájsť kompromis medzi úspechom a pravdou. V mene vyššej mravnej idey odhodlá sa siahnuť aj po nie celkom kóšer prostriedkoch, a už je tam.

Ty tam jsou povinné pochody s transparenty, mávátky, tanečky a alegorickými vozy, a přesto se vrátily v podobě daleko barevnějšího bláznivého karnevalu homosexuálních menšin.

Marcel Strýko, Oleg Pastier, Ivan Kadlečík, Erik Groch, Peter Kalmus, Miro Cipár, Ivan Hoffman, Rudo Sýkora, Daniel Fischer, Ján Budaj, Ján Čarnogurský, František Mikloško, Ján Langoš, Miro Kusý, Šimečkovci otec a syn…, aby som spomenul aspoň niektorých z tých, čo sa dožili roku 1989, sa za komunizmu neohli – hovorili, písali, maľovali, spievali... slobodne. Paralelná kultúra, ako sme tomu pred rokom 1989 hovorili, na Slovensku existovala. Nebola síce taká početná ako tá česká, ale bola. Tí ľudia riskovali, boli prenasledovaní, zatváraní.

Prečo si aj zahraniční psychiatri myslia, že Hedviga Malinová sa stala obeťou útoku a utrpela posttraumatickú stresovú poruchu? Prečo si myslia, že psychiatria sa na Slovensku zneužíva na politické účely? Opýtali sme sa nemeckých a českých psychiatrov a psychoterapeutov.

Je to divné, ale je to tak. Po desiatich rokoch brázdenia tretieho sveta ma vetry zaviali do Ameriky. A som užasnutá a prekvapená. Možno je to tou perspektívou – často sa na rozdiely v kultúre nepozerám ako Slovenka ale ako Nepálčanka. Makodrapy pri brehu kazera Michigan mi vyrazili dych úplne rovnako ako prvý pohľad na osemtisícovky. Tento pohľad ma síce nenaplnil žiadnym pokojom, ale bol rovnako šokujúci a euforický.

Asi je to tými jarnými prázdninami, že v Bratislave akoby na týždeň zastal čas. Rodičia školopovinných detí zrušili všetky stretnutia a ak mohli, vypadli niekam lyžovať. Zdecimované zvyšky Bratislavčanov zhľadúvajú, kam by sa podeli. Ani žiadne zaujímavé premiéry sa nekonajú, ja preto pokračujem vo svojom programe doháňania restov.

U nás ich skôr poznáme rozomleté a natlačené do nevzhľadnej tuby. Podaktorí ju majú už peknú dobu v chladničke a za boha, a niektorí aj za národ, nevedia, čo s ňou. Pričom ide o starodávnu delikatesu – sardelky.