Milí priatelia, tento stĺpček by som chcel venovať jednému vzácnemu človeku. Pochybujem, že ho niekto z vás pozná, hoci je skutočnou osobnosťou. Týmto človekom je môj spolužiak Juro zo základnej školy. Jeho dedo bol zverolekár, mal prvý v našom mestečku auto a učil ľudí hrať na mandolínu (tak hovoria pamätníci). Spolužiak Juro je jeden z mála ľudí, ktorý na svet hľadí srdcom. Keď sme boli siedmaci, šarvanci vyliahnutí z divých vajec, vymysleli sme si, že piataci na Jura hľadia krivým okom. Toľko sme ho huckali, až ich proti svojej vôli vyzval na súboj.

Takto silný filmový rok sme tu už skutočne dlho nemali, a tie najväčšie filmové popkultúrne vrcholy ešte len prídu. Pôvodne už mali mať po premiére, ale ony nie, lebo premiéry sa posunuli. O týždeň, o mesiac, o štvrť roka, pokračovanie 300 uvidíme až na jar budúceho roka a niečo sa v našich kinách nakoniec neobjaví vôbec.

Hoci sa ten nový generačný názov ešte celkom neujal ani v našich lifestylových časopisoch, nedávno už odznel v parlamente. Sendvičové ženy. Viete, o čom to je?

Stavba obchodného domu znamenala pre Bratislavu 20. storočia vždy symbol pokroku, snahu priniesť ducha metropoly do malomestského prostredia našej „little big city“.

Od detstva skladala pesničky, no neodvážila sa spievať ich pred ľuďmi. Keď ľudia z vydavateľstva Parlophone chceli, aby koncertovala, zohnali jej hypnotizéra. Stretli sme sa na Pohode pár hodín predtým, ako v stane Európa odohrala výborný koncert. Aj bez hypnotizéra. Írska pesničkárka Cathy Davey.

Je ich málo. Nie na Slovensku, nie v Európe, je ich málo na celom svete. Dokonca až neuveriteľne málo vzhľadom na to, akým významným spôsobom ovplyvňujú chuť našej stravy. Flavoristi.

Pred pár rokmi som v jednom z týchto stĺpčekov spomínala svojho kamaráta Austrálčana, buddhistického mnícha, ktorý žije v obrovskom kláštore v Indii medzi tisíckami tibetských mníchov (bolo to niekedy v januári alebo februári 2011). Stretla som ho v indickom meste Bodhgaya, kam prišiel s kamarátom z kláštora meditovať pod Buddhov strom. Ja som tam bola písať svoju knihu.

Lúčime sa s generáciou, ktorá zažila nacizmus a komunizmus takrečeno v akcii čiže na vlastnej koži. Mnohí z nich zahynuli vo vojnách, alebo boli povraždení v plynových komorách, v komunistických lágroch či trpeli neslobodou. Neviem odhadnúť, aká hlboká jazva po tom všetkom ostala v našom kultúrnom genofonde.

Veľký Gatsby, film, ktorý otváral festival v Cannes a podľa bulváru rozpútal v Amerike novú módnu retro vlnu, sa od 16. mája premieta aj v našich kinách. Aj keby u nás po tomto filme zostala len tá retro vlna, bolo by to fajn. Vkusne oblečených ľudí je akosi čoraz menej.

Cestujú v skupinkách po jednotlivých častiach našej Havany. Sú ich stovky. Áno, reč je o stovkách študentov z komunistickej Číny, ktorí sa na komunistickej Kube učia španielčinu. Na rozdiel od turistov, ktorí tu zostanú nanajvýš dva týždne, robia náš život farebnejším. Vďaka nim sa tu opäť objavili šikmé oči, kedysi, v prvej polovici dvadsiateho storočia, také bežné.