Na jednej strane stoja Radiohead a organizácia Featured Artists Coalition, na druhej Lily Allen, Natasha Khan, Mark Ronson alebo kapela Muse.

Hrôzostrašné zistenie. Pastieri našli v lesoch hrobku a skúmajú ju s detskou nevinnosťou – nevedomosťou, ako sa na obyvateľov krajiny nesmrteľných patrí.

Hudobník Marián Greksa o SOZA, Repčíkovi a Maďaričovi.

Po návrate z dovolenky v chorvátskom kempingu som oveľa pokojnejšia. Je mi jasné, že populácia európskych psov nie je ohrozená. Naopak, veľmi sa jej darí a dokáže si už užívať aj jadranské more.

Niektorí ľudia s veľkým technickým talentom by umenie nespoznali, ani keby ich uhryzlo do zadku. A naopak, niektorí veľkí umelci sú také technické antitalenty, že by boli schopní sami sa zraziť vlastným autom.

Ešte šťastie, že človek nikdy netuší, kde a kedy sa ho môžu dotknúť Umenie a Kultúra. Môže sa mu to pritrafiť celkom nevdojak, len tak, an pasán, ako vravia Francúzi (a to ani nemusí pasanovať naprieč Lotrinskom...). Dostali sme pred 1. júnom s manželkou pozvanie na malý koncert ku Dňu detí. Nepatrilo sa nejsť (aj pri nepretrhanej mrkve, bola sobota a čas začiatku 17.30), lebo veď 4/6 vystupujúcich boli naši ľudia. Ale v Múzeu Chorvátov na Slovensku, v Devínskej Novej Vsi, sme si potom naozaj v duchu blahoželali, že sme šli.

V jasličkách si môžeš s Bohom potykať, alebo s ním naložiť, ako len chceš. O tom bol Herodov pokus. Existuje tiež legenda o chlapcovi mocného miestodržiteľa v Judsku. Tento 13-ročný nezbedník hodil raz pečené kurča, pripravené otcovi k obedu, psovi. Zhrozená matka ho rýchlo poslala na trh nakúpiť potraviny. Chce urobiť náhradný obed, pretože vie, že chlapec má pri otcovi sparťanskú výchovu.

Je mi čudné, ale aj nie je, ako málo sa v Pakistane píše o Islamskom štáte. Po všetkom tom, čo som tu zažil, a čo o Pakistane viem (len dve krajiny majú v názve slovo „islamská“, a to práve Pakistan a Irán), by som si povedal, že IS bude denne na prvých stránkach tlače. Nie je. Prečo asi?

Sedím na ozrutnom pni zrezaného buka. Poddávam sa nástojčivosti slnka, ktoré mi pomedzi konáre priviera viečka. Ťaženie dreva po kalamite a nakladanie na V3-esku je otrocká robota. Ale keď sa nás pred Vianocami zima opýta, čo sme robili v lete, už máme odpoveď. Teraz však auto odviezlo drevo do kláštora, a tak máme prestávku. Tu na pni je nenormálna pohoda, svieži závan lesa v príjemnom polosne mi listuje v myšlienkach. Prehrabáva správy posledných dní: Ako si užiť leto bez peňazí, Výfukových plynov pribúda, Máme tu civilizačný úpadok, Kanibal Suaréz dohral, Be zák bol chvíľu s pápežom, Babiša zachránil kamarát z Štb... atď...

Počas letných nocí sa rád bicyklujem v uliciach štvrti Pätsto bytov, v bratislavčine bez „ť“. Tichá štvrť postavená začiatkom šesťdesiatych rokov, rozprestierajúca sa medzi Karadžičovou a „Dulákom“ a medzi Záhradníckou a Prievozskou. Vyrastal som tam, na Budovateľskej ulici. Idúc na bicykli, míňam rady zaparkovaných áut, občas prejde psíčkar so psom, občas mačka, stále je to tichá štvrť. Štvrť môjho detstva, áno, ešte pred dvoma rokmi to bola presná štvrtina. Teda v prípade, že moje detsvo ešte trvá.