Ak chcete mať zážitok z New Yorku, nesmiete tam ísť len raz. Musíte odísť, prísť, znovu odísť, a až potom príde čosi ako after-taste.

Väčšinou platí, že čím viac cestujete, tým máte menší kufor. Po prvé, kto cestuje častejšie, vie sa lepšie zbaliť: tričká a nohavice napríklad neskladá, ale zroluje. Napodiv zaberú menej miesta a nepokrčia sa. Po druhé, skúsenejší cestovateľ vie, čo nemá kupovať, lebo to nájde na mieste. Prakticky každý hotel bude mať na izbe mydlo, šampón a uterák: takmer žiadny nebude mať zubnú kefku a pastu (ale ak si nezoberiete ani tie, budú ich mať na recepcii).

Predtým, než odíde domov, sedí a počíta mince. Má 55 centov v konvertibilných pesos. Je to ekvivalent celodennej práce, niečo, čo sa zmestí do rohu jej vrecka. Vie, čo si za tie peniaze ide kúpiť. To isté, čo vždy. Môže si dovoliť dva kuracie bujóny a kocku mydla. Osem hodín práce má hodnotu dochutenia ryže a trochy peny v kúpeľni. Táto žena patrí do Kuby, ktorá stále počíta ceny v národnej mene – kubánske peso – je to časť krajiny, ktorá nedostáva žiadne náhrady, nemá žiadne špeciálne privilégiá, nemá rodinu v cudzine, žiadny biznis doma, nič, čo sa skrýva pod pultom.

Hrdinovia raných poviedok Milana Kunderu konajú logicky a niektorí dokonca aj morálne, a čoraz väčšmi sa tak zaplietajú do vlastnoručne vyrobených katastrof. Zhruba v tejto situácii sa ocitli bývalý český premiér Petr Nečas a olomoucký vrchný štátny zástupca Ivo Ištvan. Minulý utorok prišiel nutný dôsledok ich doterajších činov: premiér Nečas bol olomouckými štátnymi zástupcami obvinený z trestného činu podplácania.

Na prvej strane sa dozvieme, že táto lovestory sa bude končiť happyendom. A že hlavná hrdinka pochopí, že láska skutočne existuje. Napriek tomu je kniha Sibille Bergovej Muž spí všetko, len nie nenáročná ružová knižnica.

Je to porno alebo to je umenie? S touto otázkou prichádzajú do kina mnohí diváci na film Larsa von Triera Nymfomanka. Hlúpa otázka, no tvorcovia filmu si za to môžu sami.

Nikdy nezabudnem na ten obraz, ako stojíme s Blahom Uhlárom uprostred zdemolovanej krčmy Stoka a Blaho sa snaží nájsť v spúšti na podlahe medzi stopami krvi, skla a triesok ďalší kúsok drievka z rozsekaných dvier. Ten pocit totálneho zúfalstva sa mi navždy spája s tými kúskami drievok, ktoré Blaho dvíha zo zeme a prikladá k sebe, akoby to malo vôbec zmysel – lepiť teraz v noci dvere po útoku neonacistov, ktorí sem vtrhli ako húf sarančí. Dosekaní ľudia, policajti aj záchranka odišli, ostali sme sami. Vtom sa Blaho na mňa zahľadel, rozosmial sa zúfalo a vraví: „Ja ako večný kuvik by som mal byť vlastne spokojný! Konečne sa splnilo to, čo som predpokladal!“

Ulica Infanta y Vapor, osem hodín večer. Lešenie sa ozýva pod váhou robotníkov. Je tu tma, ale dvaja maliari napriek tomu maľujú fasádu domu, zakrývajú špinavý balkón. Času je málo, druhý summit Spoločenstva latinskoamerických a karibských štátov (CELAC) sa má začať len o niekoľko hodín. Ulice, kadiaľ budú prechádzať prezidentské kolóny, musia byť tip-top, nový asfalt, treba zakryť diery aj chudobu. Reálna Havana sa tiež skryje za iné mesto, špina hromadená po celé dekády bude zakrytá farebným kobercom. Nie nadlho.

„Intuícia predchádza strategické uvažovanie,“ píše Jonathan Haidt vo svojej knihe Morálka lidské mysli (Dybbuk, Praha 2013). To, že patríme do tímov, ktoré hrajú za rôzne politické ideológie, náboženstvá... a z nich vyplývajúce morálky, je fakt. Niektoré z nich si síce v konkrétnych situáciách môžu pripísať dočasné víťazstvá, ale nie vlastníctvo pravdy pravdúcej. A ak chceme, aby ihrisko nepokryli obete, treba sa pomaly, empaticky, krôčik za krôčikom, snažiť o nastolenie aspoň minimálnej dôvery voči iným intuíciám, podvedomým pocitom, než sú tie moje – voči iným morálkam.

Európa má vlastné bezpečnostné riziká, ktorým venuje pozornosť. Ukrajina za rohom, Sýria o niečo ďalej; tam i tam záujmy ruského medveďa. Ostatok sveta však už najmenej tri roky straší napätie medzi Čínou a Japonskom. Najbližší vojnový konflikt môže prepuknúť práve tam.