Na oslavy dvadsiateho piateho výročia Novembra som šiel do Bratislavy s dvoma bývalými spravodajcami ponovembrovej Federálnej bezpečnostnej a informačnej služby. Po stý raz som si od nich vypočul historky o infiltrácii spoločnosti agentmi KGB a bývalými eštebákmi. A po stý raz som nad nimi mávol rukou. Mávol som rukou aj nad Václavom Klausom, Milošom Zemanom, Andrejom Babišom… Chcel som si naposledy užiť trochu nostalgie za heroickým obdobím našich životov. Po návrate do Prahy ma čakal takýto mail od Petra Kalmusa z Košíc:

Čo znamená postupný prechod väčšiny médií v Česku a na Slovensku do rúk najmocnejších podnikateľov? Je to ohrozenie našej ponovembrovej slobody alebo jej prejav?

Veriaci v katolíckej cirkvi i ľudia mimo cirkvi čakajú na ohlasovanú reformu, ktorú z poverenia pápeža Františka pripravuje skupina deviatich kardinálov. Málokto si však uvedomuje, že jej východiská František už postavil. Ak by som ich mal vyjadriť jednou vetou, tak Jorge Mario Bergoglio celým svojím životom a tým, že sa stal pápežom, predstavil model života cirkvi v súčasnosti a dal jej taký rozmer a rozlet, z ktorého už niet návratu.

Archeologické pamiatky dávnoveku nestačí len vykopať a zasadiť ich do kontextu našich znalostí o minulosti. Rovnakou výzvou je vedieť ich „predať“ širokej verejnosti vzrušujúcou formou. Výstave Tutanchamón – jeho hrobka a poklady sa to darí niekoľkými spôsobmi.

Chceme sa s vami podeliť o naše každodenné boje. Dúfam, že náš nárek zasiahne svet. Sme ako slepec z Jericha (Mk 10, 46 ‒ 52), ktorý nemal čo vyjadriť, ale jeho hlas žiadal Ježiša, aby sa nad ním zmiloval. Aj keď niektorí ľudia ignorovali jeho hlas, iní ho počuli a pomohli mu. Spoliehame sa na ľudí, ktorí budú počúvať!

Málokto o nej počul a ešte menej ľudí sa zaujímalo. Reč je o barónke Warsiovej, ministerke britskej vlády, ktorá minulý mesiac rezignovala. Obvinila pritom vládu, že v otázke Gazy zastáva „morálne neobhájiteľné“ pozície. Bol to pritom jej list, ktorý bol neobhájiteľný – gramaticky. Pôsobil takmer negramotne. Barónka nedokázala správne po anglicky napísať nielen slovo Británia, ale dokonca ani jej obľúbené slovo – islamofóbia. Ale najdôležitejšia bola veta, ktorá síce pôsobila chabo, ale mala znieť výhražne: „Akokoľvek dávno už ministerstvo vnútra a ďalší poukázali na dôsledky súčasného konfliktu a potenciál krízy v Gaze, naša odpoveď sa stáva bázou pre radikalizáciu, ktorá bude mať dôsledky v najbližších rokoch.“

Som ročník 1958, generácia bruselského EXPA, potomok povojnového mieru. A predsa sme sa najčastejšie s chalanmi hrávali na partizánov a všetci sme chceli byť Nemci. Bola to čisto estetická voľba. Držali sme samozrejme „našim“, srdcom sme tí partizáni boli, ale poškuľovali sme po nemeckej disciplíne a po ich dokonale ušitých uniformách, ktoré sme poznali len z filmov, vymývajúcich naše osemročné mozgy.

Oslavy našich štátnych sviatkov majú často povahu takzvaných „povinných jázd”. Vieme, že symbolicky reprezentujú hodnoty, ktoré ako spoločnosť vyznávame, resp. by sme vyznávať mali. Zároveň však vieme, že sme v otázke týchto hodnôt pomerne flexibilní.

Aj takýto povzdych si možno učiteľ dejepisu vypočuje na začiatku hodiny, keď na tabuľu napíše nadpis novej témy. Prečo sa vlastne taká dôležitá udalosť našich dejín stretáva s nezáujmom u (väčšej?) časti žiakov a študentov?

Múzeum je najrýchlejšou a najpôsobivejšou študijnou pomôckou k poznaniu. Dáva tiež informáciu, akú dôležitosť prikladá štát nejakej téme a jej osvete. Ako je to s odstupom 25 rokov so zriaďovaním „múzeí zločinov komunizmu“ v našom priestore?