Zomrieme, zomrieme, všetci zomrieme! Spieva si moja dcéra od troch rokov vlastnú verziu songu Rolničky, rolničky. Vymyslela ju, keď sa hrala so svojou prvou bábikou Barbie. Som preto zlý rodič alebo je na vine anorektická hračka?

Je to sen každého šéfkuchára. Roztrasenými rukami ju otvoriť, nalistovať v nej svoju vlastnú reštauráciu a pri nej mať naskladané tri krásne hviezdy, pekne jednu vedľa druhej. Vyšiel nový Michelin.

Rozhovor k novému albumu legendárnych Motörhead bol naozaj ťažkým pôrodom. Predvianočný telefonický pokus s gitaristom Philom Campbellom narazil na technické problémy a miernu indisponovanosť spovedaného. Keď sa už zdalo, že zúfalý pokus so zaslanými otázkami skončí stratený v útrobách kolosu EMI, prišiel jedného rána z pražskej pobočky vydavateľstva ako blesk z jasného neba mail s odpoveďami od samotného Lemmyho. Rozkošná je už len tá predstava Mr. Kilmistera skláňajúceho sa nad wordovým dokumentom vo svojom počítači. Nestarnúci rockeri s prehľadom zvládajú aj modernú techniku.

Vo vzduchu necítiť tuniský jazmín, ba ani typický ibištek, z ktorého pripravujú vynikajúci čaj, ale slzný plyn a pach horiacich pneumatík. A ak je pravda, že sa pri každej revolúcii hľadá typická farba či vôňa, táto egyptská sa mi navždy spojí s vôňou cibule.

Keby Omerov strýko vedel, že sa jeho synovec o jeho príbehu rozprával s novinármi, veľmi by sa urazil. Omerov strýko sa totiž hanbí. Za svoju situáciu, do ktorej sa nedostal vlastnou vinou a do ktorej spadol pre svoju lojálnosť.

Minulý rok oslávila Univerzita Komenského 90. rokov od svojho vzniku. V tejto súvislosti sa na stránkach .týždňa rozvinula diskusia, prečo na pôde inštitúcie, ktorá by mala byť elitnou, tak často víťazí priemer. Je to v malej krajine, navyše zaťaženej desaťročiami komunizmom, nevyhnutnosť, alebo máme na to byť lepší? Aj o tom na pôde Univerzitného pastoračného centra v Bratislave diskutovali pred stovkami študentov hostia Štefana Hríba: prorektor Univerzity Komenského Peter Osuský, vysokoškolský učiteľ Ľubomír Tomáška a vysokoškolský učiteľ fyziky a redaktor .týždňa Martin Mojžiš.

Vojny medzi svokrami a nevestami sú obľúbenou témou pokleslej literatúry. Catherine Cussetová vo svojom románe dokazuje, že ani tento predsudok nie je univerzálne platný. Skvelá budúcnosť má ďaleko od humoresky, ktorú by mohli zneužívať svadobní zabávači.

My sme tu doma. Hrajme fér a s úsmevom za Slovensko. Dve kampane na to isté. Dva pohľady, ktoré vystihujú našu krajinu úplne parádne. Radi sa označujeme za národ holubičí. Radi sa pýšime svojou pohostinnosťou. Radi vravíme o mierumilovnosti. Zároveň zbožňujeme silu. Svätopluk tasí meč. Rež a rúbaj do krve. Plagáty s usmiatou infantilnou nezábudkou, nabádajúce na fér hru a k tomu, „aby sa hokejoví fanúšikovia na Slovensku cítili príjemne a v budúcnosti sa k nám vrátili spolu so svojimi rodinami a priateľmi“, je skutočne podarená...

Keď som sa zobudila v to prvé ráno svojho nového života, nebudila som sa do depky. Spala som na hnusnom matraci pod bicími v skúšobni, ktorá nebola skúšobňou, ale starým sochárskym ateliérom v starom, rozpadajúcom sa dome, do ktorého som sa natvrdo naskvotovala. V miestnosti smrdelo riedidlo a rôzne chemikálie, a tak som hneď otvorila okno a nechala dnu preniknúť jarné lúče spolu so vzduchom. Moje prvé ráno mimo rodičovského hniezda.

Bývalý vojak a riaditeľ NBÚ má na svojej eštebáckej pažbe minimálne 10 zárezov. Toľko ľudí udal podľa pražských archívov za komunistického režimu.