Na východnú Áziu sa príliš často pozeráme iba z ekonomickej perspektívy. Tieto národy však žijú aj inými témami, menej sa týkajú súčasných ekonomických úspechov a viac nacionalizmu a starých resentimentov. Teda síl, ktoré v Sarajeve rozpútali prvú svetovú vojnu. Dnes tieto sily stoja v pozadí sporov o také miesta na mape, ktoré ignorujeme alebo o nich nič nevieme. Reč je o miestach ako Senkaku, Dokdo alebo Spratlyho ostrovy. Všetko to, samozrejme, protirečí teoriám, podľa ktorých obchod musí utíšiť storočia staré nepriateľstvá a obchodovanie je najlepšou prevenciou vojny. Nie je to napokon podstata skvelej vízie Jeana Monneta, ktorej dnes hovoríme Európska únia?

Na začiatku septembra usporiadali v Siófoku svetový kongres ugrofínskych národov. Od roku 1992 sa toto veľkolepé podujatie organizuje každé štyri roky. Estónsko, Fínsko, Maďarsko a Rusko vypravili na cestu iníciatívu, ktorej základom je jazyková príbuznosť a okrem rozvoja mnohostranných vzťahov aj podpora menších etnických skupín, ktoré žijú v rozptyle pred aj za Uralom.

Z Prahy do Bratislavy mi to ide každé dve hodiny. Posledné týždne som vo vlakoch medzi našimi hlavnými mestami takým častým cestujúcim, že by som mohol dostať nejakú množstvovú zľavu. Tie vlaky však nechodia len z Česka na Slovensko, ale omnoho ďalej. Jeden z nich končí až kdesi v Belehrade, ten, ktorým idem práve teraz, vyrazil niekedy ráno z nádherne znejúceho miesta Hamburg-Altona. Všetky však vychádzajú z Berlína a cez Prahu a Bratislavu dôjdu do Budapešti.

Po tom, ako „spojenecké“ vojská na čele so Sovietmi ukončili streľbou do civilov Pražskú jar v auguste 1968, a československí komunisti zverejnili Poučenie z krízového vývoja, slovo normalizácia vstúpilo do nášho života. Prišlo „zhora“ aj s výkladom. V skutočnosti išlo o návrat ku komunistickej všednodennosti – šedivej, papalášskej, udávačskej, lokajskej, nivelizovanej, nedostatkovej, presiaknutej strachom o drobné profity pod kuratelou jedinej strany a ideológie.

Medzi jedenástimi americkými kardinálmi, ktorí vstúpia do konkláve, je najväčšou osobnosťou newyorský arcibiskup Timothy Michael Dolan. Podľa niektorých hlasov ide o muža, ktorý má šancu stať sa novým pápežom.

Bývam aj nebývam v Petach Tikve. Naša mestská časť nie je od centra „starej“ Petach Tikvy ďaleko, ale je iná. Nová výstavba, plno IT firiem, aktívne mladé rodiny a jedna z najvyšších pôrodností v celej krajine. Napriek tomu, že tu žije zväčša sekulárna populácia.

Rok 2013 sa ešte ani poriadne nezačal a v podstate len pár dní po premiére nie príliš vydareného filmu Mariany Čengel Solčanskej Miluj ma alebo odíď tu máme ďalší slovenský kúsok. Ďakujem, dobre Mátyása Priklera. Tentoraz ide o kúsok takmer husársky. V tom pozitívnom zmysle slova.

Žijeme zvláštnu dobu. Na jednej strane otvorenosť a sloboda, na druhej strane kýble bahna a špiny, valiace sa na nás zo všetkých kanálov.

Pozerám sa na fotky svojich nepálskych detí a plačem. Viem, že som si to už zakázala. Nič nevyriešim, keď si budem ešte viacej ničiť nervy. Len nakŕmim svojou zlosťou, bezmocnosťou, sklamaním a stále nestráveným šokom svoju odvahu, otrasiem sa a idem robiť niečo užitočné. Niečo, čo im možno pomôže. Niečo, čo mi utlmí bolesť zo sklamania a vlastnej slepoty počas tých piatich rokov, čo som pomáhala mojim nepálskym deťom.

predom môjho listu Vás čo najsrdečnejšie pozdravujem a súčasne vyjadrujem radosť nad tým, že ste rozšírili rady kritikov našej redakcie. Sme radi, že popri predsedníčke Ústavného súdu nás pranieruje aj osobnosť Vášho formátu.