Nevolajú ho metro. Hovoria mu Underground a the Tube. A majú ho radi, akoby šlo o živú bytosť, nie o systém rýchlej prepravy. Fanúšikovia londýnskej podzemnej dráhy vravia, že je jedinečná.

Ako publicista sa nebudem tváriť, že nemám žiadne osobné záujmy. Žijem na Slovensku od roku 2004, zdaňujú ma podľa tunajšieho autorského zákona a zažil som tu štyri slovenské vlády: Dzurindova druhá vláda ma zhýčkala, Ficova prvá vláda mi spočiatku naháňala strach, a potom mi ponechala nízke dane, vláda Radičovej chcela moje daňové a odvodové zaťaženie jedným šmahom strojnásobiť a traumatizovala ma.

Hovorili sme tomu ostrovy pozitívnej deviácie. Boli to ľudia, ktorí sa správali inak ako väčšina – v prostredí, kde „práca nebola zajac“, kde „kto nekradne, okráda svoju rodinu“, kde platilo „drž hubu a krok“… žili, ako keby naokolo nevládol všeobecný marazmus. Prežívali v oficiálnych štruktúrach, v šedej zóne, v paralelnej kultúre, v disente. Nepozerali na profit, nekradli, nedržali hubu. To označenie „ostrovy pozitívnej deviácie“ vymyslel tuším Martin Bútora. Alebo Soňa Szomolányi? Bolo to už dávno.

Videl som dobrý film, samozrejme, okrem Bonda, ten bol výborný. Vlastne aj film, o ktorom idem písať, je výborný. Volá sa Punk in Africa. Samotná kombinácia punku a Afriky je výborná, punk je totiž jeden z najlepších hudobných štýlov a Afrika je zas jeden zo šiestich najkrajších svetadielov. Mimochodom, odpoveď na otázku, koľko je svetadielov, vyzerá jednoducho, ale ani náhodou jednoduchá nie je. Veď si to skúste preskúmať na internete a uvidíte, koľko interpretácií nájdete, zaujímalo by ma, čo by uznal ako správnu odpoveď môj bývalý spolužiak z vysokej školy profesor Ambrózy, alebo geograf kartograf Marek Hanulík z Považskej Bystrice.

Sešli jsme se na tomto historickém místě, abychom si připomněli, že novodobému českému státu přibyl další rok. Od vzniku naší republiky zanedlouho uplyne již sto let. V té chvíli se jistě budeme ptát: Co tato, z hlediska historie relativně krátká doba, navíc přerušená nacistickým protektorátem a poté faktickým područím Sovětskému svazu, našemu národu přinesla; a co jsme svému státu přinesli my, kteří jsme v této době žili?

Siedma beletristická kniha Michala Hvoreckého sa volá Naum a podľa autora ide o „román v jedenástich príbehoch". Podľa nás sa autor vracia k svojim literárnym začiatkom.

Príbehov a osobných skúseností, ktorých podstatou je zlyhanie štátu pri plnení jeho základných funkcií, bolo u nás vždy veľa, bez ohľadu na režim a na vládu. Ale žili sme tiež časy, keď sa dalo na koniec tunela aspoň dovidieť, keď sme mohli dúfať, že sa veci síce hýbu pomaly, ale dopredu. Tie časy sú preč.

Celá Európska únia žila vo štvrtok témami ako banková únia či príprava rozpočtu EÚ na ďalších sedem rokov, čo boli centrálne námety summitu, na ktorý sa do Bruselu začali zlietať európski štátnici.

Na zozname „pravdoláskarov“ mi medzi novinármi patrí veľmi čestné druhé miesto. Ťažko by som spomínal na moment, keď som s Václavom Klausom naposledy v niečom súhlasil. A pokiaľ ide o osobnosť druhého českého prezidenta, som toho názoru, že Klaus Českej republike neprospieva, ale škodí.

Diskusia o tom, kedy nakupovať, sa zoči-voči aktuálnym problémom môže zdať periférna. Ale je ústredná. Je totiž o tom, aký typ štátu tu chceme a ako v ňom spolu chceme žiť.