Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

London Underground

.časopis .fotografia

Nevolajú ho metro. Hovoria mu Underground a the Tube. A majú ho radi, akoby šlo o živú bytosť, nie o systém rýchlej prepravy. Fanúšikovia londýnskej podzemnej dráhy vravia, že je jedinečná.

Londýnske metro je pojem. Jeho logo je rovnako známe ako hociktorá komerčne úspešná značka tenisiek. Rozoznajú ju aj ľudia, ktorí v Londýne nikdy neboli.
Navyše je medzi podzemnými železnicami najstaršie. Jeho prvé úseky boli otvorené v roku 1863 a prvá dráha s elektrickými vlakmi pribudla už v roku 1890. Pred niekoľkými dňami, desiateho januára tohto roku, oslávili najstaršie časti londýnskeho metra 150 rokov svojho fungovania. Jeho vybudovanie odsúhlasil britský parlament. Možno to Londýnčania netušili, ale takto pred jeden a pol storočím prišla na svet legenda.
Patrí k nej ešte niekoľko čísiel. London Underground má dnes 270 staníc, 402 kilometrov tratí a napriek názvu nie je celé pod zemou – dokonca väčšina, teda 55 percent tratí, je nadzemných.

.stroj, ktorý má dušu
Z týchto počtov jasne vyplýva, že metrom je možné prekonávať v britskej metropole značné vzdialenosti. Mohlo by to predstavovať aj orientačný problém. Skúsenosti cestujúcich sú pritom väčšinou jednoznačné – v londýnskom metre sa prakticky nedá zablúdiť. Označenia sú jednoduché, logické, navyše zamestnanci podzemky sú príjemní a vždy poruke, ba aj hlásenia meškaní či problémov na trasách prichádzajú promptne. Prehľadnosť, jednoduchosť a nezameniteľný štýl celého systému metra v Londýne sú vo svete naozaj unikátne. Systém funguje ako hodinky.
Zaujímavé je, že London Underground má popri tej presnosti a funkčnosti zároveň dušu. Každá zastávka vyzerá inak: tá z najstarších pripomína 19. storočie, na stenách sú obkladačky s portrétom Sherlocka Holmesa. Najnovšie stanice sú v biznis centre plnom mrakodrapov a vyzerajú ako zo sci-fi filmu. Človek sa vezie na pohyblivých schodoch, obzerá sa a pripadá si ako v inom svete.
Ešte aj to vozenie sa má svoje nepísané pravidlá. Na eskalátoroch sa stojí iba vpravo, ľavá strana patrí tým, ktorí nemajú trpezlivosť alebo čas a potrebujú kráčať. K atmosfére prispievajú hudobníci, ktorí hrajú za drobné do klobúka či futrálu, žobrákov je úplné minimum.

.krv v dejinách
A je tu dokonca pomerne čisto, hoci by ste márne hľadali nádoby na odpadky. Ich odstránenie má svoje pohnuté dejiny. Siedmeho júla 2005 sa v metre odohralo niekoľko koordinovaných samovražedných útokov – priamo počas rannej špičky. Tri nálože v rýchlom slede za sebou vybuchli vo vlakoch počas jazdy. (Neskôr bola odpálená štvrtá v dvojposchodovom autobuse nad zemou na námestí Tavistock Square.) Päťdesiatdva mŕtvych, vyše sedemsto zranených, to bol tragický výsledok útoku islamských militantov na London Underground. K bezpečnostným opatreniam, ktoré boli od tejto hroznej udalosti zavedené, patrí aj neprítomnosť smetných košov. Považujú sa za príliš rizikové.
Nebolo to prvý raz, čo sa londýnske metro naplnilo strachom. Počas druhej svetovej vojny sa jeho priestory využívali ako úkryt, keď nemecké lietadlá bombardovali Londýn. Ako povedal Winston Churchill: „Londýn je ako obrovské prehistorické zviera, znesie ťažké zranenia, je dobité a krváca z mnohých rán, a predsa si zachováva život a pohyb.“ Krvný obeh Londýna predstavuje práve jeho metro. Aj vďaka tomu, že metro poskytlo ochranu mnohým Londýnčanom počas najťažších chvíľ Blitzu, mohlo hlavné mesto vyjsť z tohto boja neporazené.

.úchvatné ľudské divadlo
Dnešné metro býva počas špičky doslova prepchaté, no práve vtedy sa stáva ešte fascinujúcejším miestom na pozorovanie. V Londýne sa metrom vozí každý, bez rozdielu spoločenského postavenia. Draho oblečení topmanažéri tu sedia so svojimi tabletmi alebo tradičnými papierovými novinami. Čítajú, robia si poznámky do práce, a vyžaruje z nich sebaistota. Čítanie je vôbec obľúbenou kratochvíľou pasažierov. Ľudia všetkých vekových i sociálnych kategórií majú v rukách knihy, niektorí aj elektronické čítačky.
Nejedna dáma si v metre so zrkadielkom v ruke spraví kompletný mejkap. Obďaleč sa hlučne bavia študenti v školských uniformách, všade vidieť zahraničných turistov, ale aj extravagantne vyobliekaných zástupcov rôznych subkultúr. Zriedkavosťou vôbec nie sú elegantné páry – dámy v dlhých róbach, páni vo frakoch. Idú do opery či do divadla. Detičky v maskách sa vezú na karneval, vo večerných hodinách sa rovnako detsky bavia dospelí, ktorí sa pred svadbou lúčia so slobodou. A, samozrejme, nemožno prehliadnuť športových fanúšikov vo farbách svojho tímu. Títo všetci pokojne cestujú jeden vedľa druhého a vôbec im to nepripadá zvláštne. Londýnske metro je taká utópia na trati, kde aspoň načas funguje mierumilovné spolunažívanie v rôznosti.

.mapa či umelecké dielo?
Legendou však nie je len metro ako také, ale aj jeho slávna mapa. Tento dizajnovo dokonalý kúsok je dielom technického kresliča Harryho Becka a vznikol bez objednávky. Beck sa doň pustil vo svojom voľnom čase. Niežeby predtým metro mapy nemalo, Harry Beck však do tej svojej vniesol úplne nový princíp. Nerešpektoval geografickú presnosť, ale o to prehľadnejšie zobrazil spojenie jednotlivých staníc. Jeho mapa pripomínala skôr schémy elektrických obvodov.
Keď ju začiatkom tridsiatych rokov 20. storočia Beck predložil vedeniu londýnskeho metra, musel mnohých ľudí na rozhodujúcich postoch presvedčiť, že sa taký radikálny nápad ujme. Aj tak to bolo riziko. No vyplatilo sa. pasažieri si mapu zamilovali. Jej dnešná podoba je, samozrejme, iná ako tá pôvodná od Becka. Podoba metra sa totiž v čase menila. No princíp zostal rovnaký a Harry Beck by sa nepochybne tešil, že jeho mapa vychádza aj v podobe štýlových plagátov. Úžitkové umenie v pravom slova zmysle. Tak ako celé London Underground.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite