Cár Ivan Hrozný strihal bojarom brady. Stalinovi spolustolovníci sa odvážili rozprávať o Stalinovi len na záchode. Netušili, že ich odpočúva a hovorí im klozetoví Sokrati. Putin si to už myslí o celom svete a nepotrebuje ho ani odpočúvať. Má to ohúrenie, bezmocnosť a nárek, že sa nedá nič robiť, ako na dlani. Ruská okupácia Krymu sa síce všeobecne chápe ako flagrantné porušenie povojnového usporiadania sveta, popretie princípu suverenity, zakotvené v Charte OSN a nebezpečný precedens, zavádzajúci do svetovej politiky princíp ber, koľko vládzeš, ale rovnako začína pribúdať slov o tom, že treba chápať aj Putina, ktorý vníma suverenitu ako mocenský nástroj, a nie ako právo. Putina nie je ťažké pochopiť; robí len to, čo mu dovolia iní. Ťažšie je pochopiť tých iných.

Oportunizmus vs demagógia a dogmatizmus nie sú dva extrémne póly verejného diškurzu, ale jeho podstata. Za touto vetou by som mohol spraviť bodku. Môj syn Róbert by tak istotne spravil. Honoráre za jeho texty tomu zodpovedajú. Ja však musím naplniť požadovaných 3 000 znakov s medzerami. Takže:

Na prvý pohľad vyzerá ako vajíčko nejakého divného vtáka. Je vojensky hnedozelené, jemne chlpaté a čudne mäkké. Keď ho však rozkrojíme, zrazu nám ukáže svoju typickú, do lúčov usporiadanú smaragdovú dužinu s maličkými čiernymi semienkami.

Hoci sa Carmen (van Walraven-de Rue), Marta (Walraven) a Tamara (Vicenová) už z princípu nikdy nemôžu stretnúť, sledovať ich rozhovor by bolo nesmierne zaujímavé. Sú totiž tou istou osobou. Dcérou mafiána, vdovou po mafiánovi, mafiánkou z donútenia, popritom milujúcou zodpovednou matkou, ktorá sa stala obeťou veľmi nešťastných okolností.

Láska, Bože, láska, kde ťa ľudia berú? Väčšinu svojich priateľov mám už na druhej strane života. Neboli to všetko anjelské bytosti, a aj oni to vedeli o mne. Priateľstvo je o vernosti. Je pozoruhodné, ako mi s odstupom času zjasneli, na nikoho nemám negatívne spomienky. A tí žijúci, ako keby sa zastavil čas práve tam, kde sme sa posledný raz stretli. Stačí chvíľa, čo vypijeme kávu, alebo pohárik vína a všetko je jasné a správne.

Keď som bol v Moskve prvýkrát, bolo to pred tromi rokmi a bývali sme v Slovenskom dome. Dňa 24. januára 2011 tam v pristávacej hale letiska Domodedovo teroristi odpálili nálož, ktorá usmrtila desiatky ľudí. Z našej skupiny som mal jediný 18 rokov a volali mi z veľvyslanectva, nech sa druhé ráno so spolubývajúcimi dostavím na pohovor. Dostali sme malé zošitky, ako majú deti na základných školách, ktoré sa boja, že im učiteľka za ťahanie dievčenských vláskov zapíše poznámku. Každý odchod zo Slovenského domu sme tam museli zapísať: či to bol nákup, škola, cesta do divadla, alebo k bankomatu.

Michaelovi Schumacherovi držia v týchto dňoch palce aj tí, čo ho nemali radi. Sedemnásobný šampión Formuly 1 je po páde na lyžiach v kóme.

Práve keď Francis Fukuyama písal svoju slávnu esej Koniec dejín?, dejiny sa dali do cvalu. Prebehli nežné, zamatové, oranžové, ružové, buldozérové revolúcie, prileteli arabské jari a keď sa svet poobzeral, zistil, že úspešné boli len niektoré z nich a aj tie až také úspešné neboli. Ukázalo sa, že pravdu mal Samuel Huntington, ktorého šli pred dvadsiatimi rokmi pre jeho Stret civilizácií ukrižovať, hoci len triezvo hovoril, že bipolárny systém nenahradí unipolárny, ale multipolárny, že jeho švy budú prebiehať na hraniciach odlišných kultúr, že to môže viesť ku konfliktom a že si treba chrániť svoj slobodný svet.

Taliansky režisér a scenárista Paolo Sorrentino od prvého svojho filmu (L’uomo in più) úspešne boduje na medzinárodných filmových festivaloch, u kritiky a najmä u publika, hoci aj tie jeho filmy nie sú typickými diváckymi záležitosťami.

Nechýba ani na jednom vianočnom stole. Gazdinky si preň robia hlavu, vymieňajú si recepty ako divé, pečú ho s náležitým predstihom. Lebo tie, čo zmeškajú pravý čas, môžu medovníkom pri Štedrej večeri akurát tak rozbíjať orechy.