„Před mými zraky běží datum 16. května 1945, kdy se s nesmírnou slávou vracel prezident Beneš z emigrace do vlasti. „Ať žije! Ať žije!“ volal mu vstříc náš lid ze všech koutů naší země. Václavské náměstí bylo naplněno hlava na hlavě, když z tribuny se ozval jeho hlas. A 25. února 1948 prochází ozbrojená milice pražskými ulicemi a na čele má napsáno: „Ukřižujte ho!“. A Staroměstské náměstí je naplněno hlava na hlavě.“ (Lukavská, J.: Deníky z let 1925 až 1954. Eroika, Praha 2013, str. 357)

S rodinou žijem v hlavnom meste Kanady a musím povedať, že sú tu skvelé podmienky na život s malým dieťaťom. Množstvo parkov, detské ihriská, v lete dokonca bezplatné kúpaliská. Tento luxus si Kanaďania platia z daní. Kde nie sú kúpaliská, sú pri ihriskách fontány či skôr vodné osviežovače, ktoré si môžu deti samy spustiť. Osviežiť sa dá aj na mestských plážach pozdĺž celej rieky Ottawa. Pláže sú pieskové a voda celkom čistá.

Čo je potrebné na zvládnutie maratónu? Myslím, že predovšetkým povaha a aj isté základné predpoklady. Ako každú činnosť, aj maratón treba mať v prvom rade rád.

Táto spišská dedina na konci ciest je výnimočná. Lomnička bola kedysi čisto nemecká, dnes je to jediná čisto rómska obec na Slovensku. K voľbám tam chodí menej ako tridsať percent voličov a priemerný vek dosahuje 18 rokov, čo je zrejme najmenej na Slovensku. Ide o predobraz budúcnosti niektorých oblastí našej krajiny?

Túžite po výstupe na Gerlach? Bez horského vodcu, ktorý za vás preberie zodpovednosť, to nepôjde. Nie je to lacný špás, za 259 eur môžu ísť traja záujemcovia, no zážitky a bezpečnosť sú zaručené.

Máloktorý moderný vynález má v sebe toľko mágie ako železnica. Či už je to historická jednokoľajka, vysokorýchlostný supervlak alebo modely vláčikov doma na koberci, vždy je v tom čosi magické. Dokonca ešte aj tie preplnené chodbičky vo vozňoch ŽSR majú svoje čaro.

Kazimierz Florian Flocke má stisk ruky ako hrdý sedliak. V sobotu predpoludním som s týmto štátnym tajomníkom ministerstva poľnohospodárstva asi hodinu a pol debatoval o poľských roľníkoch a vývoze poľských potravín aj do Česka a na Slovensko. Pri jeho odchode som sa ho po poľsky spýtal na to, čo som tak trochu tušil, ale s istotou som to nevedel. „Pán viceminister, je pravda, že ste Kašub?“ Plocke sa len usmial, a potom mi svojím rodným jazykom odpovedal: „Jo, gwësno.“ To neznamená nič iné ako „Áno, iste.“

Načo cestovať cez celé mesto do kina, kde za vami neznámy človek chrústa čipsy a komentuje dej, keď si môžete film pozrieť bez toho, aby ste niekam išli. Zapnete počítač, vyberiete film a vyložíte si nohy. Internet mení filmový biznis na nepoznanie.

„Prišiel k nám sused a hovorí: Idú Ukrajinci a všetkých nás zabijú“. Môj otec na to odpovedal: „Neblázni. Prečo by nás zabíjali? Veď žili spolu už naši dedovia. Ženíme sa medzi sebou, chodíme si za krstných otcov.“ Takto spomína jeden z pamätníkov na posledný deň v niekoľkostoročnej histórii poľskej dediny Kąty na Volyni, v dnešnej centrálnej Ukrajine. V ten deň bolo v tejto dedine povraždených okolo 200 ľudí, bez ohľadu na vek alebo pohlavie.

Sezóna vrcholí. Namiesto bohapustého vylihovania na slnku však skoro každý človek, odrastený v socializme, už myslí na to, čo odpovie pani Zime, keď sa ho spýta, ako naložil s letom. Takže všetci zavárame ako pominutí.