Výmena názorov medzi Jurajom Karpišom a Mojmírom Hamplom na stránkach nášho časopisu sa postupne rozrastá. Po minulotýždňovom príspevku Jána Tótha prinášame ďalší pohľad. Tento raz českého ekonóma Lukáša Kovandu.

Naozaj žijeme medzi zákopmi. Väčšinou sa iba vášnivo hádame o tom, čo rozdeľuje Palestíncov a Izraelčanov, šiítov a sunnitov, Ukrajincov a Rusov, ľavičiarov a pravičiarov, prívržencov EÚ a euroskeptikov, vyznávačov tamtoho od vyznávačov onoho. Nesvedčí to však o tom, že zákopy vedú aj medzi nami navzájom? Demarkačnú líniu v každodennom živote vytyčujú nezaplatené faktúry, nedodržané dohody, prázdne sľuby, nevery, zrady, zneužívané deti, osamelí starí ľudia, podvody a podvodíky, úplatky, klamstvá, závisť, nedôvera, kecy... a naše vlastné deficity, úzkosti, predsudky, frustrácie.

Naše malé zmeny na tento rok nebudú len samá pozitívna psychológia a pomáhanie druhým. Kým sa nenaučíme hovoriť NIE, všetky ostatné rady sú zbytočné. Nebudeme mať totiž na ne čas.

Na čo myslím, keď píšem? Čo si asi myslí čitateľ? Ako si vyberám pre svoje články a blogy témy? A koho chcem vlastne nimi osloviť, kým otriasť a kým pohnúť? Takéto otázky sú medzi nami, ktorí sa dali na publikovanie svojich názorov a myšlienok, bežné. Takisto u ľudí, ktorí zasvätili svoj život informovaniu v médiách a tlači. Poučka hovorí, že definovať si predmet nášho žurnalistického záujmu je kľúčová vec, najmä preto, aby sme sa ubránili pred prepadnutím sa do absurdných zovšeobecnení, nezačali používať nezrozumiteľný jazyk alebo písať texty, ktoré sa podobajú na vysvetľovací manuál.

Moderné informačné technológie sa od začiatku chápali ako základný znak prevratnosti našej doby, víťazstvo otvorenosti a slobody. Končil sa čas, keď sa dal náš vtedajší svet reálneho socializmu krásne odizolovať od hnusného kapitalizmu a imperializmu. Stačili rušičky Slobodnej Európy a Hlasu Ameriky, zákaz dovozu západnej tlače, prohibícia západných knižiek na trhu, v knižniciach a ich habanie na medzinárodných poštách, kontrola reprodukčnej techniky na každom pracovisku. Počítače akoby neexistovali. Boli to zlaté časy izolácie, ešte aj ten televízny signál sa šíril z Rakúska a Nemecka len do prihraničia.

Aha, Hviezdoslav...! Takto pôvabne nám, teda manželke a mne, opísala svoje detské stretnutie s veľkým básnikom prozaička Margita Figuli pri jednom zo zriedkavých posedení, keď sme ju prehovárali, aby poskytla rozsiahly rozhovor pre taliansky literárny magazín Ľudia a knihy (úspešne ho potom autorsky pripravila Jarmila Očkayová, naša slovensko-talianska spisovateľka).“ Šla som po chodníčku a zrazu oproti mne ktosi kráča. Pozriem lepšie: Aha, Hviezdoslav!“ Áno, presne ten, ktorý nám posiela milý pozdrav spoza rokov a ja by som ho rád odovzdal.

A je potom, nemecký gól, Götzeho ruky zdvíhajúce trofej na majstrovstvách sveta vo futbale v Brazílii. Skončili sa stretania s kamarátmi, oblečenými vo vlajke Talianska či Kostariky, a pozeranie prenosov na námestiach. Niečo z toho vzrušenia ešte cítime, to je pravda, ale ten krik, ktorý bolo po Havane počuť, keď padol v Riu alebo Sal Paule gól, je dávno minulosťou. Párty sa skončila, zobudili sme sa do rána po opici.

Minister práce ohlásil ambiciózny plán, ktorý by mal vstúpiť do platnosti od nového roku. Plánuje zvýšiť minimálnu mzdu z 352 eur na 399 eur, no zároveň znížiť odvody zamestnávateľom tak, aby ich mzdové náklady nevzrástli.

Po 7. februári je zrejmé, že Hobbesovho Leviathana, ktorý už nejaký čas pochoduje západnými inštitúciami, vidí na Slovensku len menšia časť občanov.

Tak dobre, poviem to ešte raz. Už som to tu bol spomenul: bol to stĺpček o Marcovi Aureliovi. Že na našom území nielen bojoval proti Kvádom, vtedajším obyvateľom južnej časti Pohronia.