Časopis TIME ho označil za jedného zo siedmich inovátorov v oblasti dobročinnosti. Založil systém „Guide Star“, ktorý sprehľadnil sieť neziskoviek. A chváli našu Nadáciu Pontis, na pozvanie ktorej navštívil Slovensko. Buzz Schmidt.

Presne dva roky a jeden mesiac pátra Slovenka Katarína Azab v Káhire po synovi Adamovi, ktorého uniesol jej egyptský manžel Ahmed. Zatiaľ neúspešne. V jej prospech pritom rozhodli egyptské súdy, intervenuje za ňu EÚ aj naša diplomacia.

Túto svätú noc nepotrebujeme veľa slov, pretože nám svojimi svetlami, znameniami a tónmi hovorí hlasnejšie a pôsobivejšie, než to môžu dokázať slová. Dotýka sa tým dokonca aj sŕdc ľudí, ktorí už nie sú schopní veriť tajomstvu Betlehema a vzbudzuje v nich nádej, ktorá však zostáva bez mena.

Ani jeden z týchto dvoch politikov nikdy nepatril medzi favoritov nášho časopisu. Ale titul najväčšej domácej osobnosti roka 2010 patrí práve tejto dvojici. Porazili Fica a obsadili dva z troch najvyšších postov ústavných činiteľov.

Deviateho novembra sa dekanom Lekárskej fakulty UK zrejme opäť stane profesor Peter Labaš. V senátnych voľbách fakulty nemá totiž žiadneho protikandidáta. Naša najstaršia Lekárska fakulta – a s ňou vôbec slovenská medicína – si tak koleduje o ďalšiu hanbu.

Adelu máme na Slovensku všetci radi. Je naša, dôverne o nej hovoríme krstným menom. Považujeme ju za také naše národné bohatstvo, s ktorým sa môžeme popýšiť aj pred susedmi.

Rozhodnutie nášho parlamentu, že Slovensko sa nepripojí k pôžičke Grécku, je prelomové – a zaslúži si potlesk. Urobili sme nielen rozumnú voľbu, ale najmä solidárnu službu celej Európe.

My sme tu doma. Hrajme fér a s úsmevom za Slovensko. Dve kampane na to isté. Dva pohľady, ktoré vystihujú našu krajinu úplne parádne. Radi sa označujeme za národ holubičí. Radi sa pýšime svojou pohostinnosťou. Radi vravíme o mierumilovnosti. Zároveň zbožňujeme silu. Svätopluk tasí meč. Rež a rúbaj do krve. Plagáty s usmiatou infantilnou nezábudkou, nabádajúce na fér hru a k tomu, „aby sa hokejoví fanúšikovia na Slovensku cítili príjemne a v budúcnosti sa k nám vrátili spolu so svojimi rodinami a priateľmi“, je skutočne podarená...

Pri niektorých veciach človeku napadne, že je vlastne zázrak, že ešte existujú. Že pretrvali tých dvadsať a viac rokov, čo si ich pamätáte, že sa z doby, keď bol problém mať pevnú telefónnu linku, internet neexistoval a mobily tiež nie, dokázali nerušene preniesť do druhého desaťročia nášho storočia. Že s nimi nič neurobilo ani rozdeľovanie štátov, ani ich pomalé spájanie v Európskej únii, ani Schengen, ani svetová hospodárska kríza a že aj ten pád eura by vydržali. Zázrak, o ktorom vám chcem napísať, sa volá Košičan.

Keď pred pár rokmi fičal televízny program Učeň (The Apprentice) s Donaldom Trumpom, zostával som kvôli nemu každú sobotu do tretej v noci hore. Reality šou z podnikateľského prostredia ukazovala, že snaha a nápaditosť sa cenia, aj keď konkurencia je v biznise tvrdá. Bolo to napínavé, nikoho to nepohoršovalo a podnikanie i podnikatelia boli ukázaní v pozitívnom svetle. Vtedy som si prial, aby sme tento program mali aj na Slovensku.