Chodí po svete, aby šíril myšlienku osobných dôchodkových účtov a pomáhal presadzovať dôchodkové reformy podobné tej, ktorú kedysi vo svojej krajine presadil on. Keď sleduje nás, je stále optimista. José Pinera.

Bolo to v roku 1962, keď v literárnom časopise Novyj mir číslo 21 vyšla novela Jeden deň Ivana Denisoviča. Jej autora Alexandra Solženicyna ako literáta dovtedy nikto nepoznal. Debutant pritom nebol žiadny mladíček - mal už 44 rokov.

Dvojdňový festival Zogrod sa v Malej Frankovej konal už po piatykrát a udiveným až zaskočeným dedinčanom predviedol to, čo v tunajších končinách nebýva zvykom: súčasnú hudbu, divadlo, film a tanec.

Počas normalizácie mal odvahu prezentovať otvorene svoje názory. Spoluvytváral trendy západoeurópskeho umenia. Po viac ako štyridsiatich rokoch sa vracia do Pálffyho paláca Galérie mesta Bratislava s dielom Vila mystérií, ktoré bolo vystavené len jediný raz, v roku 1967 vo švédskom Lunde.

„Rozhodnutý ani jednou se neotočit, aby zbytečně nepanikařil, srdce mu tlouklo ve spáncích a tajga šuměla jako obří mořská škeble přímo u ucha. Zimu nevnímal. Nic víc než ten jeden krok, co měl před sebou, mu nesmělo do myšlenek.“

Preč sú časy, keď si v každej doline stáročia zachovávali svoj osobitý štýl, do ktorého mal každý cudzí vplyv dostatok času zapadnúť a zdomácnieť. Hranice a obmedzenia sú preč a cudzie vplyvy sa miešajú krížom-krážom.

Keď sme malé deti, je nám jedno, čo si o

Niektoré dobromyseľne sa tváriace výmysly sú hrozné. Napríklad to pípanie, keď zabudnete vypnúť svetlá na aute. Keďže sa mi to stávalo pravidelne a napájacie káble som mal stále poruke, táto vymoženosť

Turecká vlajka visí všade, na sanitkách sú namiesto červených krížov polmesiace, na každom kroku stojí socha alebo busta Atatűrka a jeho podobizeň zdobí aj všetky bankovky. Akoby mal zjednotiteľ Tureckej republiky monopolné právo byť národným hrdinom.

Mať vzory je ťažké – niekedy ani nie tak pre vás, ako pre váš vzor. Fajčiť som začal na jednom koncerte, keď som mal 27 rokov, neodolal som šarmu a