Chodím na futbal. Od neskorej dospelosti, a to z toho dôvodu, že sa z môjho syna vďaka nejakému miešaniu génov za generácie vykľul futbalista. A to Futbalista s veľkým F, opora tímu FC Klánovice, vlani kráľ strelcov druhej triedy mladších žiakov, ktorého sa pokúšal do svojich radov získať aj jeden z tímov druhej ligy...

V čom by mohli byť médiá na konci tohto roka iné ako dnes? Mali by viac pracovať s cudzím obsahom namiesto vlastného a prijímať radšej absolventov maftyzu ako filozofickej fakulty.

Očakávať čokoľvek od roku 2011 je nerozumné. Rok neprinesie nič. Všetko, čo sa za týchto 365 dní stane a čo môžeme ovplyvniť, spôsobia výlučne naše slobodné rozhodnutia.

Na predvianočne preplnenom novinkovom pulte kníhkupectiev mohol človek ľahko prehliadnuť nenápadný biely paperback. Jeho autorom je Paul Auster a volá sa Putovanie v skriptóriu.

Servus Emil, na Dušičky som bol na hroboch. Čo sa týka hrobov, mám kam chodiť, len neviem, či niekto bude chodiť na môj. Ale, keď sa to tak vezme, je mi to fuk. Mohol by som si želať, aby môj popol rozprášili, ale nemám ani tušenia, že kde. Na Slavíne to by bolo asi nevhodné, predsa len by som mal byť skromnejší a na nejakom bezvýznamnom mieste, to by mi zase bolo ľúto, lebo až za takého bezvýznamného sa nepovažujem.

Volil som Most-Híd a krúžkoval kandidátov OKS. Ďalší volili SaS a krúžkovali Obyčajných ľudí. Akýmsi zázrakom, ale úplne v duchu pravidiel, sa štyria zástupcovia OKS a štyria zástupcovia Obyčajných ľudí dostali do parlamentu. Aký je pocit ich voličov po sto dňoch vlády?

Prvým krokom k zlepšeniu učebnicového prostredia na Slovensku by mohlo byť uverejnenie všetkých učebníc na internete.

Moja garáž plače. Alebo to plačem ja? Je naozaj dobré ísť za rozumom aj keď proti srdcu? Neviem. V každom prípade – sťahujem sa z garáže, lebo som kúpila byt. Garzónku na hypotéku. Všetky časti môjho mozgu mi povedali: urob to už konečne. Povedali mi to aj ostatné blízke mozgy. Vraj už som veľká. A tak nemám bývať v garáži.

Traduje sa, že Slovenky a Slováci, ktorí aspoň raz v živote nevystúpili na Kriváň, nie sú správni vlastenci. Ak je to tak, násobí sa pocit vlastenectva počtom výstupov na tento strmý štít? Čo vlastne môžeme nájsť na Kriváni, vo výške 2 494 metrov nad morom?

Predstavte si, že počas najbližších 80 rokov sa niektoré obrovské mesto – napríklad Tokio – ocitne pod morskou hladinou, ktorá stúpne o celých 5 metrov. Ohrozené by boli milióny obyvateľov a tiež infraštruktúra v hodnote biliónov dolárov. Táto strašná vyhliadka je presne tým, čo majú kazatelia globálneho otepľovania na mysli, keď varujú, že musíme prijať „rozsiahle preventívne opatrenia, aby sme ochránili ľudskú civilizáciu tak, ako ju poznáme". Podobná rétorika sa môže javiť ako extrémna, ale ako by sme sa bez obrovského globálneho úsilia mohli vyrovnať so vzostupom morskej hladiny takého rádu?