Zapípa vám email. Vy však nevytiahnete mobil, iba sa pozriete na zápästie a prečítate si správu z hodiniek. Podobná scéna sa nemusí odohrať iba v Jamesovi Bondovi. Ak ste jeden zo stotisíc majiteľov hodiniek Pebble, môžete si vyskúšať budúcnosť.

Možno ste na dovolenke ráno narazili na zvláštny úkaz. Miestny domorodec sa vám pod oknom zakráda s igelitkou v ruke a vrhá sa do tŕňov miestneho kaktusu. Myslíte si – samovrah či masochistický čudák. A on pritom len oberá opuncie.

Niežeby nasledujúce živočíchy nemohli žiť aj inde v byte, ale pre úplnosť sme ich zaradili do samostatného dielu bytového safari.

Petržalka ma šokovala. Príjemne. My, nepetržalskí Bratislavčania ju máme od detstva zafixovanú ako nepeknú panelstory, v ktorej sa nedá vyznať, a nieto ešte žiť. Dnes už je to len predsudok. Z okna vidím stromy, ohromné koruny gaštanov, z balkóna na druhej strane ku mne dolieha len snový džavot z kúpaliska Matador. Predstavte si, táto stará dobrá Matadorka funguje – stále stojí na Úderníckej ulici a dnes už má plnofarebné filmové čaro zo sedemdesiatych rokov. Z balkóna vidím kúsok modrého bazénu. Bývame v zázračnej „starej“ Petržalke.

Predstavte si, že by sa vám podarilo absolvovať súboj s Boltom, čerstvým majstrom sveta na 100 a 200 metrov. A predstavte si, že by ste ho mohli poraziť. Nemožné?

Náš seriál o bytovom safari pokračuje v intímnejších bytových priestoroch. Ak ste doteraz žili v presvedčení, že vaše izbietky sú oázou pokoja a bezpečia, po prečítaní nasledujúcich riadkov túto ilúziu navždy stratíte.

Po okupácii odišiel do Izraela, po roku sa však vrátil. Po podpise Charty 77 emigroval druhýkrát: dnes žije Gabriel Levický v New Yorku, kde sa živí ako turistický sprievodca a píše básne.

Prakticky jediné, čo majú dnešné autá zvané SUV spoločné s ich drsnými predkami, je vyšší posed a drsný vzhľad. Ako ďaleko zájdu, ak s nimi zídeme z obrubníka a vydáme sa mimo ciest?

Iba pár dní po Pohode balíme stan a vyrážame do „najškaredšieho českého mesta“, ako povedal ktosi, koho radšej nebudeme menovať. Nie je to potrebné. Ostrava je totiž krásna a farebná. Minimálne posledných dvanásť rokov počas štyroch dní hudobného festivalu Colours of Ostrava.

Pomaly sa lúčim so štvrťou, v ktorej som žila takmer dvadsať rokov. Chodím po uliciach, dumám o tom, ako sa za celý ten čas zmenila, a aj keď je nočný život v nej občas vyšinutý a teším sa na život v pokojnejšej štvrti, nedokážem sa odpútať z tohto jej „bordelu“ bez ľútosti. Vždy ma dojímala atmosféra staníc a táto podstaničná „holka“, so svojskou atmosférou malého bratislavského Žižkova okolo budovy YMCA, bola čímsi vysnívaným. Ako keď v jednej poviedke chlapec ušiel k cirkusu a býval v skutočnej maringotke.