Íri neznášajú našu vládu, našu civilizáciu, náš priemysel, naše pravé náboženstvo. Ich dejiny sú neprerušeným kruhom bigotnosti, povedal v 19. storočí Benjamin Disraeli, obľúbenec Jej veličenstva kráľovnej Viktórie.

Každé médium, vrátane nášho časopisu, dokáže svojich čitateľov, poslucháčov či divákov prekvapiť občas príjemne aj nepríjemne. Televízia Markíza sa dokáže rozhúpať od jedného extrému k druhému. A to iba v priebehu štyroch dní.

Občas aj my rodičia zlyhávame a správame sa nepedagogicky. Uznávam. Ale občas sa inak nedá, keď človek vidí, čo sa majú učiť naše deti.

Dostalo sa mi do rúk DVD s dokumentom Martina Šulíka Cesta Magdalény Robinsonovej a tak som si urobila filmový večer. Nedá sa celkom povedať, že príjemný v tom pravom zmysle slova, ale faktom je, že už pár dní musím stále mimovoľne stále myslieť na tento príbeh. Neviem a ani nechcem rýchlo ho vypudiť z hlavy a nahradiť inými zážitkami.

Je máj, je lásky čas, „hrdliččin zve ku lásce hlas.“ Noční vlci už zaliezli do nor, neboli to nevinní motorkári na výlete, ale Putinova kohorta, ktorá kolíkovala cestu pre vojenské konvoje. Komu sa nepáči slovo kohorta, nech sa ide pozrieť na Putinovu bustu rímskeho imperátora v dedinke neďaleko Petrohradu, ktorú tam nainštalovali miestni donskí kozáci. Keďže boli aj takí, čo nestrkali hlavu do piesku a spanilú jazdu neprečušali, museli sa tí piati motorkári na hraniciach strategicky rozptýliť, alebo pricestovať vlakom, požičať si u nás motorky aj motorkárov a spoľahnúť sa na Slavíne na logistiku ruského veľvyslanectva.

Niekoľko rokov som žil v Moskve. Mal som ju rád, lebo je jedinečná, národnosti a kultúry sa tam miešajú rýchlejšie ako drahé drinky v nejednom snobskom bare. No kým Moskva sa ma snažila získať roky, urputne bojovala s mojimi zmyslami, Petrohrad u mňa triumfoval okamžite. Nemyslím teraz jeho architektúru, ktorá je väčšinou dielom západných architektov. Nenarážam ani na klišéovité porovnanie s Benátkami. Petrohrad zabodoval úchvatnou atmosférou.

Šesťdesiatdva dní bojov pri Liptovskom Mikuláši v zime a na jar 1945 bolo po bojoch na Dukle druhou najväčšou bojovou akciou 1. československého armádneho zboru v ZSSR. Sprevádzali ju tisíce obetí, urputná nemecká obrana a chybné rozhodnutia nášho velenia.

Aktivizácia odboja, nedostatok potravín, množiace sa krádeže a obavy z evakuácie. Takto nejako vyzeralo Slovensko pár týždňov pred koncom vojny. Napriek tomu bol v krajine relatívny pokoj.

„Ty Praha naša stoceckatá!“ Volali sme v eufórii ešte na Nuselskom moste, až sa nám hlava točila z odleskov kupol a striech. So Stokou naša kapela stratila domov a vzápätí ho našla v klube Vagon na Národní třídě. Hneď na prvý koncert prišiel básnik Magor, vo svojom americkom klobúku vošiel do šatne, z plátennej tašky vytiahol naše cédečká a dával nám ich podpisovať! Mysleli sme si, že sa nám sníva. Potom sa postavil pod pódium s prekríženými rukami a celý koncert tam stál ako osobná ochranka.

Zázrak. To je pre mňa včerajšia návšteva objektu bývalej bratislavskej Cvernovky. Zázrak, ktorý nepotrvá večne, ale ten zážitok je ohromný. Že sú tam ateliéry a neoficiálne galérie, to viem dávno, aj to, že tam mnohí umelci nielen tvoria, ale aj bývajú, viem, keďže naša kapela má skúšobňu priamo v miestnosti, ktorá je súčasťou bytu Blaha Uhlára. Ale to, že v Cvernovke vzniká komunita ľudí, ktorí tam existujú a tvoria spolu presne tým vysnívaným spôsobom parížskych či newyorských avantgárd, to mi došlo až včera.