Na mojom pracovnom stole leží odznak. Dostal som ho pred piatimi rokmi, keď sme v Bratislave na Dunajskej ulici odhaľovali sochu Júliusa Satinského. Na odznaku je Julo, ako si furtácky naťahuje traky na svojich širokých nohaviciach. A pod ním text – hláška, ktorú často a rád opakoval v časoch dobrých aj zlých: „Na našej ulici je sloboda“.

Pomaly človek, aby sa bál otvoriť počítač, aby na neho nevyskočila nejaká takáto prosba: „Ahojte, veľmi vás prosím, dajte like na túto našu fotku a pošlite to svojim kamarátom na FB nech dávajú like, ďakujem. Môžeme vyhrať ozvučenie našej skúšobne za 500 eur.“

Pred dvadsiatimi rokmi založil think tank, ktorý duchovne založeným ľuďom sprostredkúva cnosti kapitalizmu a podnikateľom zase pripomína, že trhový úspech sa musí diať v etickom rámci. Dnes kritizuje vládami presadzované riešenia krízy s tým, že ju môžu ešte viac prehĺbiť. Katolícky kňaz Robert Sirico.

Belgicko si človek spája so všeličím. S belgickými pralinkami, podivnými belgickými pivami, belgickými hranolčekmi, rozpadajúcou sa a stále ešte nerozpadnutou krajinou, ktorá, zdá sa, nepotrebuje asi vôbec žiadnu vládu, s Bruselom, hlavným mestom úniovej Európy i Severoatlantickej aliancie, Bruselským expom, ktoré bolo prvým momentom, kde sa generácia mojich rodičom po strašnom prvom desaťročí komunizmu mohla aspoň trochu slobodnejšie nadýchnuť, s čiernymi mušľami varenými v rôznych nálevoch a exkluzívnymi biftekmi z belgických býčkov. Áno, s tým všetkým si človek Belgicko spojí.

Od roku 1989 Slovensko prekonalo zložité obdobia, aby sme sa napokon stali súčasťou NATO, Európskej únie, eurozóny. Na Západnú Európu sme vždy hľadeli ako na spoločenstvo demokracie, civilizovanosti a ekonomickej prosperity. A teraz sme v nej aj my. Chodíme po celej Európe s eurom, bez pasu. Staviame mosty, cesty, diaľnice za eurofondy. Ale žijeme aj v Európe desaťročných plánov, sledujeme ekologické limity na 20-30 rokov, normovanie uhoriek, žiaroviek, sily vysávačov, eurofondy, ktorých cenou je byrokracia so skrytým korupčným zázemím a úbytok domácej iniciatívy a podnikavosti.

„Nikdy som nechodila do školy, neviem čítať ani písať. Ani môj muž, ani moje sestry nevedia. Netreba nám to. A nikdy som ani nepracovala, lebo u nás pracujú len muži,“ hovorí Pauline, 21-ročná Francúzka, kočovníčka, dvojnásobná matka.

Predčasná smrť zakladateľa Applu Stevena Jobsa je smutná ako akákoľvek predčasná smrť. Výnimočnou ju však robí nielen to, čo všetko Jobs za svoj život stihol a dosiahol, ale najmä predstava, koľko toho ešte stihnúť mohol.

Dnes prišiel Seto. Začalo sa to tým, že som sa zobudila o štvrť na šesť ráno na pocit viny, že som mojim nepálskym sirôtkam neurobila do termosky čajík, aby mali ráno, keď sa zobudia. Decká sa budia medzi piatou a pol šiestou – aj teraz, cez sviatky (festival Dashain). Ja sa budím až po desiatej, pokiaľ ma násilím niekto nezobudí skôr, ale nakázala som im zobudiť ma o ôsmej.

Vlastne som sa potešil, keď mi moja známa povedala: „Bývalý premiér Topolánek súhlasil, že poskytne rozhovor, ale jediný český novinár, ktorému dôveruje, ste vy.“ Mirek Topolánek po tom, čo prestal byť premiérom, veľa rozhovorov nedáva. Má na to mnoho dôvodov, od všeobecnej naštvanosti na novinárov, ktorí sliedili v jeho rodinnom živote cez znechutenie politikou až po podozrenie z korupčných káuz, ktorých sa za obdobie jeho vlády vynára určite viac, než je mu príjemné.

Ono sa to ľahko povie tým, čo varia dennodenne: „Však normálne sa kuknem, čo mám v chladničke a niečo navarím, nie?” tvrdí mi mama spolu so svojou vernou kulinárskou kópiou, mojou sestrou. Nie. Nie je to tak. Je to akoby ste chromému povedali, nech sa normálne zdvihne z toho vozíka a začne chodiť. Keď nemáte zmysel pre varenie, jednoducho to nejde.