A ako pokračuje eurozóna? Asi tak ako začala. Bruselskí politici a inštitúcie porušovali vopred dohodnuté pravidlá od začiatku, boli nevšímaví k rastúcemu zadlžovaniu niektorých krajín. Aj v takejto Európe slovenský parlament rozhodoval o zvýšení takzvaného eurovalu. Ponechajme teraz bokom jeho opodstatnenosť, poukážme však na niektoré súvislosti tohto hlasovania.
Po prvé, v eurozóne je absencia demokracie. Ak by malo byť hlasovanie národných parlamentov skutočne dobrovoľné, nie iba kulisou, nesúhlas by nemohol byť tak masívne odsudzovaný. A ak by si koaličné strany boli vedomé práva parlamentu na demokratické hlasovanie, potom by prijali aj jeho nesúhlasný postoj bez ohľadu na postoj Bruselu.
Po druhé, zdá sa, že tri strany koalície boli priľahko ochotné zaťažiť slovenských občanov miliardovými zárukami s ich neistým koncom a ešte s neistejším použitím. To naozaj tak dôverujú tým inštitútom a európskym politikom, ktorí dosiaľ obchádzali alebo priamo porušovali pravidlá eurozóny?
Po tretie, SDKÚ sa pred voľbami hrdila tým, že nebudeme podporovať nezodpovedne hospodáriace krajiny. Teraz už tvrdia, že nejde o záchranu štátov, ale o záchranu eura. Tá „záchrana“ eura však nespočíva v ničom inom, ako v prelievaní peňazí do pôžičiek alebo kupovania dlhov práve tých nezodpovedne hospodáriacich krajín a na záchranu ich veriteľov-bánk. Bánk, ktoré mali zisky v čase splácania úverov, no stratu z rizika ich úverovej politiky sa usilujú preniesť na všetkých občanov eurozóny. Tento posun postoja strany sa predáva ako štátnické správanie. Na druhej strane, zotrvávanie na pôvodnom programe, ako to urobila SaS, sa hodnotí ako nezodpovedné konanie.
Po štvrté, spojenie hlasovania o eurovale s dôverou vláde určite nebolo poslednou formou nátlaku na SaS a určite nie ani naivným krokom premiérky v jej snahe dať eurozóne to, čo už vopred sľúbila, hoci nemala k tomu istú podporu v slovenskom parlamente. Veď k presvedčeniu, že SaS bude zotrvávať na svojom stanovisku, nie sú potrebné bohaté politické skúsenosti. Ak tu však namiesto úsilia o dosiahnutie koaličnej dohody išlo o premyslený krok, ako pred verejnosťou presunúť vinu za pád vlády, za koniec reforiem na SaS, tak nič dokonalejšie sa vymýšľať nemuselo. Navyše, ak sa pritom zámerne vynechala možnosť „prinútiť“ SMER, aby hlasoval za euroval.
Po piate, čas ukáže, či hlasovanie SaS bude novým prvkom v kultúre parlamentnej demokracie. Občania, dosiaľ zvyknutí, že oportunizmus je silnejší než politické princípy, mohli priamo sledovať, ako sa strana SaS neváha vzdať vládnych postov a hlasovať v súlade so svojím programom, aj keď to hlasovanie bolo pod silným medzinárodným tlakom. S rizikom, že práve ich bude verejnosť odsudzovať za pád vlády. To tu ešte nebolo. S programom SaS nemusíme súhlasiť. Ak však v tomto smere bude strana pokračovať, tak jej voliči budú vedieť, čo od nej môžu očakávať. Autor bol v rokoch 1990-1991 podpredsedom vlády SR pre ekonomiku, spoluautor ekonomickej transformácie na Slovensku.
Po prvé, v eurozóne je absencia demokracie. Ak by malo byť hlasovanie národných parlamentov skutočne dobrovoľné, nie iba kulisou, nesúhlas by nemohol byť tak masívne odsudzovaný. A ak by si koaličné strany boli vedomé práva parlamentu na demokratické hlasovanie, potom by prijali aj jeho nesúhlasný postoj bez ohľadu na postoj Bruselu.
Po druhé, zdá sa, že tri strany koalície boli priľahko ochotné zaťažiť slovenských občanov miliardovými zárukami s ich neistým koncom a ešte s neistejším použitím. To naozaj tak dôverujú tým inštitútom a európskym politikom, ktorí dosiaľ obchádzali alebo priamo porušovali pravidlá eurozóny?
Po tretie, SDKÚ sa pred voľbami hrdila tým, že nebudeme podporovať nezodpovedne hospodáriace krajiny. Teraz už tvrdia, že nejde o záchranu štátov, ale o záchranu eura. Tá „záchrana“ eura však nespočíva v ničom inom, ako v prelievaní peňazí do pôžičiek alebo kupovania dlhov práve tých nezodpovedne hospodáriacich krajín a na záchranu ich veriteľov-bánk. Bánk, ktoré mali zisky v čase splácania úverov, no stratu z rizika ich úverovej politiky sa usilujú preniesť na všetkých občanov eurozóny. Tento posun postoja strany sa predáva ako štátnické správanie. Na druhej strane, zotrvávanie na pôvodnom programe, ako to urobila SaS, sa hodnotí ako nezodpovedné konanie.
Po štvrté, spojenie hlasovania o eurovale s dôverou vláde určite nebolo poslednou formou nátlaku na SaS a určite nie ani naivným krokom premiérky v jej snahe dať eurozóne to, čo už vopred sľúbila, hoci nemala k tomu istú podporu v slovenskom parlamente. Veď k presvedčeniu, že SaS bude zotrvávať na svojom stanovisku, nie sú potrebné bohaté politické skúsenosti. Ak tu však namiesto úsilia o dosiahnutie koaličnej dohody išlo o premyslený krok, ako pred verejnosťou presunúť vinu za pád vlády, za koniec reforiem na SaS, tak nič dokonalejšie sa vymýšľať nemuselo. Navyše, ak sa pritom zámerne vynechala možnosť „prinútiť“ SMER, aby hlasoval za euroval.
Po piate, čas ukáže, či hlasovanie SaS bude novým prvkom v kultúre parlamentnej demokracie. Občania, dosiaľ zvyknutí, že oportunizmus je silnejší než politické princípy, mohli priamo sledovať, ako sa strana SaS neváha vzdať vládnych postov a hlasovať v súlade so svojím programom, aj keď to hlasovanie bolo pod silným medzinárodným tlakom. S rizikom, že práve ich bude verejnosť odsudzovať za pád vlády. To tu ešte nebolo. S programom SaS nemusíme súhlasiť. Ak však v tomto smere bude strana pokračovať, tak jej voliči budú vedieť, čo od nej môžu očakávať. Autor bol v rokoch 1990-1991 podpredsedom vlády SR pre ekonomiku, spoluautor ekonomickej transformácie na Slovensku.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.