Kto rád vidí veci čierne, môže ako hlavný symbol českých senátnych volieb vidieť víťazstvo 78-ročného Františka Čubu na Zlínsku. Nestorom parlamentu sa tak stane muž s mentalitou neskorého komunizmu, predseda zaniknutého JZD Slušovice, ktorého masívnu kampaň platili utajení darcovia.

Krátko po smrti Jana Palacha urobil jeho posmrtnú masku. Neskôr mu vytvoril aj náhrobnú dosku, ktorú však ukradli a roztavili. Sochár Olbram Zoubek mal kvôli tomu problémy až do pádu komunistického režimu v roku 1989.

Už od pádu říše římské se v západním světě vyskytují dva výrazné lidské typy, které ovlivňují společenské klima i politiku. Optimista a pesimista. Od konce nadšeného 19. století, které věřilo na zářné zítřky a všeobecný pokrok (přečtěte si verneovku), pesimistů, celkem pochopitelně, po katastrofě první velké války a vzhledem k děsivým genocidám totalitních hnědých i rudých režimů vale přibývalo a víry v pozitivní vývoj světa rapidně ubývalo.

História najväčšej futbalovej krajiny bude rozdelená na dve etapy. Na obdobie pred 8. júlom 2014 a na obdobie po ňom. Proklamovaná kolízia superveľmocí sa zmenila na kataklizmu Brazílie. Čierna mora z Belo Horizonte, pre Brazíliu už navždy „ten zápas“.

Syriza vyhrala voľby s prostým posolstvom: Zachránime Grékom peniaze a česť pred medzinárodnými inštitúciami, ukončíme brutálne úsporné opatrenia. Prešlo pár týždňov a Syriza spravila čelom vzad. Na rokovaniach v Bruseli prikývla prakticky na všetko. Jej voliči sa môžu oprávnene cítiť zradení.

Spomienky na pád komunizmu pred 25 rokmi vzbudzujú v nás, čo sme to zažili, stále euforické pocity. Veď sme zažili niečo, čo Milan Šimečka výstižne nazval koniec nehybnosti. Ale zažili sme aj roky deväťdesiate. Aké boli? Ťažké? Úžasné? Hrozné? Krásne?

Vývoj za posledných dvadsaťpäť rokov krásne ukazuje, že nielen človek, ale aj národ sa učí jedine z vlastných chýb. Mudrovania z dneška smerom do minulosti sú rovnako zbytočné, ako umárať sa vlastnými detskými pádmi zo schodov. Že intelektuálne jadro Slovenska uverilo Mečiarovi? O nič viac a o nič menej ako zvyšok národa. Že ho vytvorili ako Golema, dali mu do čela šém a pustili ho do sveta?

Humanitné a spoločenské disciplíny zažili so slobodou svoju hviezdnu hodinu, banalizáciu aj pád. Sloboda vedeckého bádania je fascinujúca, súčasná orientácia na štandardizáciu a kvantifikáciu však odporuje elementárnemu zmyslu vedy a dnešný postoj politickej moci a jej inštitucionálnych poskokov k vede pripomína feudálny vzťah pánov a paholkov.

Boh môže a má byť najväčším zdrojom pokory pre človeka. Nie je ťažké uhádnuť, že opakom tejto cnosti je pýcha. Teologický slovník o nej vraví, že spočíva v nezriadenej túžbe vyzdvihnúť svoje vlastnosti nad vlastnosti iných. Pýcha vždy privedie človeka na scestie. Deje sa to nebadane. Človek sa systematicky vnára do pýchy, ani nevie o tom. Paradoxne môže byť človek ponorený v pýche vyzdvihovaný ako človek pokorný. Lenže skúsenosť nám vraví, že pýcha človeka býva vždy demaskovaná. O to býva ten pád do seba fatálnejší. Netreba veľa fantázie na zistenie, že nepokorný človek už nie je schopný lásky. Pýcha ho totiž priviedla k nenávisti k všetkému a všetkým, a tak sa zneschopnil uskutočniť Lásku.

Gaullistický český prezident Miloš Zeman si z vlastních přívrženců vytvořil vládu, sněmovna ji sice odmítla, ale hned se sama pro předčasné volby rozpustila, místo aby nechala zemanovce do června vyhnít.