Nezrúcali sme hierarchiu svetového futbalu, zatriasli sme však prognózami. Ako najväčší európsky outsider sme vyprevadili na cestu domov majstrov sveta, skončili sme v rovnakom kole ako Anglicko a Portugalsko. V Južnej Afrike sme zanechali sympatickú stopu, vďaka ktorej sa o nás aspoň na chvíľu hovorilo - a o to ide.

Studená vojna sa skončila pred dvadsiatimi rokmi a Spojené štáty i Rusko majú celý rad nových problémov i nepriateľov. Špióni, ktorí získavajú kontakty a zbierajú informácie medzi oboma mocnosťami, však existujú naďalej. Najnovšie pripomenutie prišlo pred týždňom z New Yorku a ďalších miest, kde bolo zatknutých desať ľudí, ktorí mali pracovať pre ruskú výzvednú službu; jedenásty, zadržaný na Cypre, bol prepustený na kauciu a vzápätí sa stratil.

Exit Through The Gift Shop je film z viacerých dôvodov kuriózny. Pôvodne mal byť o Banksym a ďalších, medzičasom už etablovaných street umelcoch a nakoniec je Banksyho filmom („A Banksy movie“ stojí v podtitulku) o bláznovi, ktorý napriek tomu, že má videokameru, nie je kameraman, a napriek tomu, že predáva umelecké diela za desaťtisíce dolárov, nie je umelec.

Filip Šebánek už ako mladý tínedžer hrával na saxofóne s Lacom Déczim, ktorý mu dal prezývku "Noha". Emigroval do Nemecka, no modrá knižka mu zabránila odísť s Déczim do New Yorku. Zostal preto v Nemecku a založil kapelu N.O.H.A., čiže Noise Of Human Art. Po obrovskom úspechu na Pohode sa N.O.H.A. vracia do Bratislavy.

Niežeby sa Salingerovou smrťou pre jeho čitateľov niečo zmenilo - nepublikoval už roky. Ale vraj doma v New Hampshire písal. Určite však nepovolil vydať svoje veci ani post mortem.

Okrem Avatara hrajú v NY aj iné imaginárium – Dr. Parnassa. Terry Gilliam, „ten Američan z Monty Pythonov,“ je známy svojimi nekonformnými projektmi, z letargie nás vytrhol filmami ako Brazil, 12 opíc alebo Kráľ Rybár. Jeho najnovšie dielo, The Imaginarium of Dr. Parnassus sa v kinách vezie v druhom pláne, povedľa trh valcujúcich 3-dimenzionálnych modrých pohanov, ktorí rozčúlili Vatikán (príroda vs. Boh), feministky (útlejšie telá ženských avatarov), aj antifajčiarsku loby (huliaca Ripleyová).

S výtvarníkmi Svätoplukom Mikytom a Jaroslavom Vargom som sa prvý raz stretla v New Yorku.

New York Times a .týždeň často píšu veci, s ktorými nemôžem súhlasiť, ale aj tak ich čítam, lebo občas sa zadarí.

Keď som sa dnes ráno vybral po Druhej avenue k Talianom na baklažánový sendvič, Pellegrino a affogato, premávka bola príšerná. Autá sa pohybovali rovnakým tempom ako ja pešo. Na každej križovatke bol policajt a riadil. Najprv som si myslel, že je niekde rozsiahla rekonštrukcia. Potom, že výstavba novej linky metra sa dostala do finálneho štádia. Keď som zistil, že niektoré ulice sú uzavreté a s výnimkou mužov v oblekoch a s káblikmi v ušiach pusté, došlo mi. Obama is in town.

Každoročne sa v New Yorku koná predajno-festivalový veľtrh-výstava výtvarného umenia Volta, ktorá je v podstate súčasťou ďalšej podobnej, ale oveľa väčšej akcie zvanej The Armory Show. Armory sú zhruba dva veľké letecké hangáry plné umenia, Volta je o niečo menšia. Funguje tak, že zhruba 90 popredných galérií z celého sveta reprezentuje svojho vybraného umelca. Umelec má kóju, vyloží umenie, ľudia chodia, zhovárajú sa, nadväzujú spojenia a prípadne kupujú. Alebo len tak pozerajú, napríklad na dvojmetrové transvestitské hostesky v minišatách.