Naše zdroje zvnútra hnutia mali informáciu, že Zlatica Kušnírová má kandidovať za nich v najbližších parlamentných voľbách.

Takmer dva a pol metra vysoký kríž na počesť padlých vojakov prvej svetovej vojny sa vypína ku kalifornskému nebu v chránenej oblasti Mohavskej púšte už 75 rokov. Lepšie povedané, vypínal sa.

Ak v duchu komunistickej ideológie definujeme slobodu ako „poznanú nevyhnutnosť“ (ako nám v minulom čísle vtipne pripomenul Martin Mojžiš), nová kniha Pavla Vilikovského, s príznačným názvom Vlastný životopis zla, je potom podrobným svedectvom veľmi nedobrovoľného poznávania tejto nevyhnutnosti. Za ostnatým drôtom.

Na konci septembra vláda súhlasila so zlúčením dvoch štátnych poisťovní. V rovnakom čase potvrdili spojenie aj dve súkromné zdravotné poisťovne. Čo tieto fúzie znamenajú pre zdravotníctvo a najmä pre pacienta?

Existujú knihy, ktoré sa stanú bestsellermi a patria k roku, kedy vyšli. O päť či desať rokov si na ne spomenú len pamätníci. Existujú však aj knihy, ktoré budú čítané rovnako vášnivo aj za desať-dvadsať rokov od prvého vydania a v knižniciach sa na ne bude čakať.

147, 148, 149, 150. Čísla na kandidátke SaS, ktoré sa vďaka krúžkom desiatok tisícov voličov dostali do parlamentu, sú podľa mnohých komentátorov nášľapovými mínami rodiacej sa štvorkoalície. Čo vlastne vieme o „Obyčajných ľuďoch“? Čo o nich vlastne vieme?

Fridrik Thór Fridriksson je najznámejší islandský režisér a spolu s Akim Karismäkim a Larsom von Trierom aj jeden z najvýznamnejších predstaviteľov severského filmu.

Stretnete sa s nimi všade. V každom menšom či väčšom iránskom meste sa na vás budú z plagátov, letákov, kresieb či obrovských mozaík na budovách pozerať tváre mladých mužov, ktorí opustili svoje domovy a vyrazili do samovražedného boja proti irackému susedovi.

Varšava je vlastne jeden veľký pomník. Varšavčanom, trochu sa medzi nich po tých desiatkach návštev poľského hlavného mesta tiež počítam, to už tak nepripadá. Ale ľuďom, ktorí sa sem prisťahujú, ako sa to stalo pred rokmi novinárke Agnieszke, to neujde.

Ladislav Smoljak patřil mezi ty české umělce a intelektuály, kterým se dostalo té cti, že o nich současný prezident mluvil množným číslem: pánové Smoljakové, pánové Svěrákové a další pánové. Nebyl to plural majestaticus, jímž má nutkání mluvit o sobě, nýbrž byl to pluralis dehonestans čili množné číslo hanobící.