Príslovia môžu niekedy zavádzať. Napríklad staré ruské príslovie, ktoré hovorí, že „keď hovoria zbrane, múzy mlčia“. Dejiny zjavne dokazujú opak.

Výťah zahučal a ozvalo sa kvílenie, ako keby sme pri tej bleskovej ceste šikmo nahor niekoho prešli. Hore to však vyzeralo, akoby sme vystúpili v raji. Milá mladá žena od nás prevzala kabáty, rovnako milý čašník nám dal na výber z niekoľkých krásnych miest a skoro rovnako rýchlo ako ten bleskový výťah nám priniesol aj jedálny lístok. Boli tam iba jedlá s prapodivnými názvami a s cenami, ktoré neboli jednomiestne. A nápoje tu neboli vôbec. Zbystril som pozornosť a rozmýšľal som, či to nevzdám. Okolo nás však bol krásny, v romantickej hmle sa strácajúci výhľad a moju ženu očaril rovnako ako mňa, tak som len odkryl karty.

Milí manželia Žáčkovci z južnej Moravy! Som rád, že, ako píšete v liste, vás jeden z mojich článkov inšpiroval, aby ste sa zamysleli nad možným presťahovaním do krásneho (východo)nemeckého mesta Görlitz.

V nepálskej turistickej sezone mám veľmi málo času na moje deti v Happy Home. Stále som v horách a keď zídem dole do Káthmandu, väčšinou sa stresujem v office, dohadujem z Nepálcami, ktorých ponímanie času je celkom odlišné, alebo jazdím na motorke hore-dolu a vybavujem. A tak sa vo mne kumuluje pocit viny – za to že nemám čas na decká, vždy ich len letmo vystískam, keď riešim niečo s dobrovoľníkmi, že nemám čas na svoje zdravie – návštevu doktorov odkladám niekoľko mesiacov, že nemám čas na seba – sadnúť si v tichosti doma a dať si šálku čaju alebo si prečítať knižku.

„Život človeka je pre sirotu vždy príliš krátky, než aby mohol spracovať svoj osud.“ Peter Wawerzinek sa vo svojej Krkavčej láske o to pokúsil. Ide o knihu, v ktorej sa miestami neznesiteľná drásavosť paradoxne spojila s úspechom u čitateľov i kritikov.

Do konca decembra môžete v klubových kinách po Slovensku zachytiť filmový Projekt 100, ponúkajúci jedenásť domácich a zahraničných filmov, ktoré by sme v rôznych slovenských multiplexoch videli veľmi ťažko, pretože sa vzpierajú rôznym jednorazovým trendom. Nič proti akčným filmom alebo komédiám na jedno použitie, no kto miluje film, nemal by si tieto snímky nechať ujsť.

Som v Skopje. Pozval ma sem na konferenciu PIN Login, šéf Password production. Myslím, že už z uvedeného je jasné, že Macedónci sú vtipní ľudia, teda niektorí, ako napokon všade na svete. Login je promotér, ktorý na Balkán doviezol plno veľkých a malých mien, Macedónec, ktorý vyštudoval albánčinu a keď jeho krajania protestovali proti albánskej ilegálnej univerzite, on sa na ňu prihlásil. Najskôr mu však museli jeho albánski kamaráti vymyslieť odbor, ktorý by mohol študovať, s maľovaním ani politkou nepochodil, ale odbor žurnalistiky mu vedeli založiť za deň. Keď sa vrátil zo svojho jediného študijného dňa, čakalo ho pred domom dvadsať naštvaných Macedóncov, nadávajúcich na paralelné albánske školy. Login k nim prišiel a nechal kolovať jeho práve získaný index.

Deti pristupujú k matematike väčšinou s nadšením. Ale niekde po ceste sa stane, že sa im znechutí. Možno preto, že od určitého momentu jej prestanú rozumieť. Boli týždeň doma choré s angínou alebo učiteľ prebehol látku prirýchlo, alebo pol roka suplovala matematiku dejepisárka. Mohli by sme po¬vedať, že im ušiel „matematický vlak“.

Nepálska muzika nie je len o tradičných bubienkoch, flautičkách a husličkách. O tom, že tu fičí aj tvrdý rock, sa presvedčili tisíce ľudí, keď videli mojich Nepálcov hrať na nedávnej šnúre po Slovensku. Starý rock je vlastne hudba, s ktorou sa tu práve príchodzí turista stretne najskôr, keď vhupne do jednej z desiatok rockových krčiem v centre Káthmandu alebo Pokhary. Vojde tam preto, že začuje hrať starých Floydov, Zeppelinov, AC/DC, Boba Marleyho, ale aj novších Radiohead či Adele. Všetky kapely hrajú ten istý výber, asi sto pesničiek, a takmer všetky ich hrajú rovnako. Po roku či dvoch prestane do týchto krčiem chodiť, lebo už nemôže počuť Creep či Stairway to Heaven. Vtedy začne rozmýšľať, či tu vlastne existuje kvalitná pôvodná tvorba.

Sever útočí. Môže to znamenať veľa vecí, mne sa najviac páči, že kultúrna globalizácia funguje. A nie, nie je to len spôsob, ako svetovú kultúru unifikovať, amerikanizovať, alebo jej inak ublížiť – ak by amerikanizácia znamenala práve toto – skôr je fascinujúce, že vďaka kultúrnej globalizácii môžeme zistiť, že kultúra a umenie sú všade v rovnakom srabe. Samoúčelná umelecká samohana na jednej strane, vulgárna komercia na strane druhej, a medzi nimi diela, ktoré aj generujú zisk, aj sa ich oplatí čítať viac ako raz. Takže Sever.