Vojny zvyknú u umelcov povzbudzovať kreatívnu reakciu rovnako, ako chuť verejnosti po kultúrnom ukojení. Goethe, Jane Austenová alebo Beethoven, všetci prekvitali v čase Napoleonových vojen. Verdi skladal počas Risorgimenta a Victor Hugo dokázal v roku 1871 veľmi živo a jasne zachytiť obliehanie Paríža. Aj predaje kníh a hudobných nahrávok v čase vojny rastú. Divadlá, ak sú otvorené, praskajú, plné návštev.
Prvá svetová vojna, ktorej sa v angličtine hovorí Veľká vojna, je však veľkou výnimkou. Umelci uprostred masovej mobilizácie, zákopov plných biedy a miliónov osudových príbehov nedokázali reagovať. Medzi rokmi 1914 až 1918 len ťažko vznikla jedna dodnes známa opera, symfónie zastali úplne a literatúra stratila reč.
Najznámejší britský dramatik tejto doby, George Bernard Shaw, napísal medzi satirou Pygmalion (1913) a Domom zlomených sŕdc (Heartbreak House, 1919) iba menšie divadelné kusy. Najväčší nemecký románopisec Thomas Mann nenapísal medzi novelou Smrť v Benátkach (1912) a románom Kúzelný vrch (1924) nič. Vynikajúci nemecký skladateľ Richard Strauss zložil preceňovanú Alpskú symfóniu, ale inak len máločo iné.
Jean Sibelius napísal jednu vážnu symfóniu, jeho piatu, ale považoval ju za takú nedokonalú, že ju po vojne dvakrát prerábal. Skľúčený Giacomo Puccini sa utiahol v Lucce. Henri Matisse sa stiahol do bezpečia a štýlového zákutia na juhu Francúzska. Edith Whartonová sa stala sociálnou pracovníčkou, francúzsky skladateľ Maurice Ravel šoférom sanitky, Oskar Kokoschka bol zranený a Rachmaninov odišiel do exilu. Maliar Max Ernst, ktorý bol odvedený do nemeckej armády, si zapísal: „Prvého augusta 1914 Max Ernst zomrel. Oživili ho jedenásteho novembra v roku 1918 ako mladého muža, ktorý sníval o tom, že objaví mýtus svojej doby.“
Kultúrne straty boli kriticky vážne. Najúspešnejší španielsky skladateľ Enrique Granados sa utopil na mori po útoku na ponorku, ktorou sa vracal z premiéry v Metropolitnej opere. Nemecký expresionistický maliar Franz Marc, svetoznámy vďaka svojim modrým koňom, bol zabitý v bitke pri Verdune. Inšpiratívny francúzsky sochár Henri Gaudier-Brzeska zahynul pri Neuville. Anglického poviedkara Sakiho zase zastrelil nemecký ostreľovač. Britskí vojnoví básnici Edward Thomas, Rupert Brooke, Isaac Rosenberg a Wilfred Owen vyhlásili: „Našou témou je vojna. A ľútosť nad vojnou.“ Zaslúžili si tým posmrtnú slávu.
Poézia sa vôbec stala prekvapivo populárna. Samozrejme, ľahko to možno pochopiť a vysvetliť. Báseň možno napísať aj v zákope, stačí kus papiera a zapisníček s básňami sa zmestí do vrecka uniformy. Vojna priala stručnému veršu, krutá bola k dlhším formám. Kým neprišli drsne realistické vojnové novely Ernesta Hemingwaya, Roberta Gravesa a Ericha Maria Remarqua, takmer dekádu nevznikla žiadna porovnateľná beletria.
V Rusku bol Ďagilevov balet rozpustený a skladatelia z krajiny masovo emigrovali. Básnik Boris Pasternak sa vrátil domov z Nemecka, mysliac si, že zomiera. Jeho učiteľ Alexander Skriabin, deprimovaný a utrápený, zomrel na bežnú infekciu v Moskve. Igor Stravinskij hladoval vo Švajčiarsku. Keď v Rusku vypukla revolúcia, Sergej Prokofiev, večne ponorený do seba, si ťažkal a napísal: „Nie som na ničej strane“.
D. H. Lawrence mal za ženu Nemku a v Británii ho za to celú vojnu niekto zastrašoval. Dokončil svoje Zamilované ženy, ale nemohol ich vydať skôr, ako v roku 1920. A Henry James čakal trikrát denne na príchod poštára, aby sa dozvedel o padlých mladíkoch v boji. Žiadny umelec nebol imúnny voči hrozným stratám, ku ktorým dochádzalo naokolo.
Na nemeckej strane sa entuziazmus Rainera Maria Rilkeho pre „Boha vojny“ a neohraničená „radosť“ Huga von Hofmannstahla za jediný rok vojny zmenili na „horor nad horor, nespravodlivosť nad nespravodlivosť a bláznovstvo nad bláznovstvo“ Arthura Schnitzlera. Pre viedenského dramatika bola vojna kolosálnym dôkazom „zlyhania akejkoľvek predstavivosti“.
Schnitzler obdivoval Sigmunda Freuda a podobne ako on sa z „hrdého Rakúšana“ (list z 26. júla 1914) zmenil na muža, ktorý dokázal iba pochmúrne konštatovať, že „veda je zjavne mŕtva, ale humanita nad akúkoľvek pochybnosť tiež“ (list z 25. novembra 1914). Claude Debussy zápasil v Paríži s napísaním opery o martýriu svätého Sebastiána. „Je to zvláštne,“ píše v poslednom liste svojho života, že „v 3 995 riadkoch diela chýba akákoľvek substancia. Sú to len slová a slová..“
Prvá svetová vojna urýchlila paralýzu kultúry v takých rozmeroch, aké sme od stredovekých čias nezažili. Príčiny tejto ľadovej doby sú len ťažko pochopiteľné. Ale zdá sa, že dôsledky trvajú dodnes. Kórea, Vietnam aj Irak potvrdili ten istý vzorec, a dnes už počas vojnových hrôz reakciu kultúry ani neočakávame.
Mráz, ktorý prišiel, bol pozoruhodný aj preto, že prišiel krátko po nástupe modernizmu. V dekáde pred vypuknutím vojny sa Pablo Picasso premenil na kubistu, Debussy zdokonalil hudobný impresionizmus a Guillaume Apollinaire vymyslel surrealizmus.
Sergej Ďagilev premenil v Sankt Peterburgu klasický balet na progresívne umenie a dokázal sa obklopiť tými najlepšími talentami. Ďagilevov balet dokázal v máji 1913 vyvolať v Paríži škandál. Vďačili za to Stravinského Sväteniu jari, čo bolo dielo, ktoré ohlásilo zrod novej hudobnej epochy a presun dôrazu z melódie na iné elementy. Hľadanie odpovedí na „krízu“ hudby prinieslo mnoho ďalších možností. Arnold Schönberg legitimizoval atonalitu. Talianski anarchisti začali presadzovať hlučný futurizmus, Béla Bartók a Zoltán Kodály sa túlali po vzdialených kútoch Balkánu, kde nahrávali a zbierali fragmenty folkového dedičstva ako materiál pre nové muzikálne formy.
Celé toto dobrodružstvo a plodné obdobie sa skončilo v auguste 1914. Nič nie je lepším dôkazom toho, akú traumu znamenala prvá svetová vojna pre moderný svet. Niektorí videli túto vojnu ako drvivú porážku cieľov moderného umenia. Apollinaire v roku 1915 napísal: „Keby sme mali viac kubizmu, to znamená moderných ideí, vojna by nebola možná.“ Arnold Schönberg, ktorého poslali na front v štyridsiatich dvoch rokoch, bol fyzicky atakovaný. „Vy ste ten strašný modernistický skladateľ?“ spýtal sa ho seržant. Schönberg pokrčil ramenami a priznal farbu: „Niekto ním musel byť. A keďže nikto iný ním nechcel byť, vzal som to na seba.“ Na rozdiel od defétistického Apollinaira Schönberg veril, že vojnová kataklizma modernizmus posilní a rozšíri.
Nevyhnutnosti života zamestnávali umelcov viac ako predtým. Picasso si deň pred vypuknutím vojny vybral z banky všetky úspory a skryl si ich doma pod posteľ. Gertrude Steinovej poslal pohľadnicu s obrázkom mužov pochodujúcich do vojny a odišiel domov za svojou zomierajúcou priateľkou. Inak zostal Picasso, ako prirodzený pacifista, neutrálny. Neskôr odišiel do Ríma, oženil sa s tanečnicou a jeho tvorba sa stala realistickejšou.
Pre všetkých pripravených a ochotných existovala dobre platená propaganda. Ale keď sa slobodní umelci rozhodli vyjadriť svoje vlastenectvo, výsledok sa často obrátil proti nim. Sonáta Leoša Janáčka pre husle a klavír z roku 1914, ktorá vítala vojnu ako oslobodenie Slovanov, vyvolala mrzuté a rozcítené reakcie, podobne ako sonáta Edwarda Elgara z roku 1918. Freud, keby sa ho bol niekto spýtal, by zrejme dodal, že Janáček aj Elgar stratili kontrolu nad svojím nevedomím, a možno aj libidom.
Proti všetkej tej kolektívnej impotencii sa však na druhej strane niečo pohlo. Stefan Zweig a Romain Rolland založili mierové hnutie, za čo boli obvinení zo zrady a takmer prišli o život. Skladatelia na frontovej línii si uchovali spomienku na odpudivý hluk artilérie pre budúce použitie. Umelci reagovali a začali meniť definície, modernizmus sa pretransformoval. Viac už nebol rebéliou proti starému poriadku, získal logiku, vznešenosť a stabilný smer. Po skončení vojny možno pôsobil modernizmus difúznejšie, ale súčasne aj mocnejšie. Nahradil neskorý romantizmus, ktorý prestal byť mainstreamom a predznamenal éru experimentov a neobmedzených možností. Mone Lise narástli v roku 1919 fúzy.
Jedným z najvýraznejších vedľajších produktov svetovej vojny bola globalizácia umenia. Zákopy inšpirovali rovnako nemeckého, ako ruského a českého umelca. Spisovatelia Joseph Roth na východe a Carl Zuckmayer na západe hltali knihy vždy, keď sa boje utíšili. Zuckmayer prepadol, ako sám napísal, „nejakému druhu intoxikácie, nenaplniteľnému hladu po vedomostiach, kultúre, učení a pochopení... Veľkú časť vojny som strávil tým, že som hltal knihy, cítil som sa ako posadnutý človek.“
Nie div, že keď sa strieľanie skončilo, vypukla explózia nových diel všetkých žánrov. Kvantita bola ohromnejšia, než dokázal zničený trh uniesť. A občas sa vášeň zamieňala so smrťou. „Chcem ťa tak, ako chce život smrť,“ napísal maďarský básnik Dezsö Kosztolányi. A začala vznikať nová morálka. Ruská poetka Anna Achmatovová sa vydala za kolegu, ktorého nemilovala a začala vzťahy s dvoma inými mužmi. „Myslela som si, že to bude niečo ako očista, ako odchod do kláštora, kde viete, že prídete o slobodu,“ tvrdila.
Vojna otriasla a rozbila formálne pravidlá spoločenského správania. Celá generácia stratila v rokoch 1914 až 1918 morálny oporný bod. Ďalšie desaťročie malo patriť medzi najnervóznejšie a najplodnejšie v dejinách civilizácie.
Spojené štáty vstúpili do vojny neskoro. Tri dlhé roky zmenili tamojšiu domácu zábavu, rozšírili nové technológie ako napríklad gramofón, motorový automobil a nemý film, a samozrejme, potrebu lietať. Populárna hudba, tento hybrid, vznikla vinou chýbajúceho dovozu, džez sa stal základom pre tanec aj romantiku. Keď Amerika vstúpila do vojny, nástup masovej kultúry bol už v pozadí.
Chronológia je dôležitá. Tanečná hudba dorazila do Európy vo februári 1918. Sidney Bechet prišiel do Londýna nasledujúci rok. Kúpil si svoj prvý sopránový saxofón a upozornil na seba v prítomnosti vplyvného švajčiarskeho dirigenta Ernesta Ansermeta. Ten ho neskôr vyhlásil za „umeleckého génia“. Do novembra toho roku skladal Ansermetov priateľ Igor Stravinskij Piano Rag Music, zatiaľ čo Erik Satie a Ravel skladali synkopické sonáty.
Každý chodil na nové filmy, ešte aj asketický Schönberg bol fanúšikom filmu. Americký tanec a móda zaviedli nové spoločenské rituály. Josephine Bakerová tancovala a Bessie Smithová spievala. A Louis Armstrong hral na svoju trúbku. S koncom vojny sa objavila iskra budúceho multikulturalizmu, tolerancie, ktorú nenápadne evokovala opera Ernsta Kreneka Jonny spielt auf a ešte viac Jazz Singer Ala Johnsona.
V Paríži našli domov Američania. Tri generácie skladateľov, od Aarona Coplanda po Neda Rorema a Philipa Glassa, prešli more len preto, aby dokončili školu Nadie Boulangerovej. Ernest Hemingway a jeho priatelia našli v márnivých rokoch po prvej svetovej vojne centrum svojej gravitácie v Gertrude Steinovej. Umelci sa kopili okolo sexy zanedbaného Montparnassu, kde, ako utrúsil Jean Cocteau, „chudoba bola luxusom“.
Rasizmus, prohibícia a návrat puritánstva vyprovokovali odchod mladých amerických umelcov do Európy. A v Európe našli kultúru svojich predkov. Čím viac americká kultúra zaplavovala európsky kontinent, tým viac Američania hľadeli na Európu ako na miesto, ktoré ich kultúru legitimizuje. Najväčšou mužskou hviezdou v Hollywoode bol Angličan a najväčšou ženskou hviezdou Švédka. Obľúbeným akcentom bola britská angličtina.
Všetky tieto premeny boli priamym dôsledkom paralýzy a mrzačenia, ktoré priniesla svetová vojna. Bol to spôsob, akým umenie reagovalo na vojnu, ktorá sa skončila. Doširoka otvorené ústa na groteskných obrazoch Georga Grosza boli po prvej svetovej vojne tým, čím boli po druhej vojne traja kričiaci pápeži Francisa Bacona. Anarchizujúci fatalizmus Haškovho Dobrého vojaka Švejka nájde svoju paralelu v Yossarianovi a Hellerovej Hlave 22. Ohromujúci zhluk tónov Bartókovej klavírnej sonáty bol predzvesťou heavy metalu, zosilneného Vietnamom a filmami ako Apocalypse Now. Umenie napokon doručilo svoju reakciu na vojnu, presnú a bezchybnú.
Arnold Schönberg vyšiel zo zákopov nespokojný s voľnou atonalitou. Nahradil ju prísnou disciplínou a dvanásťnotovým zápisom, čo sa malo podľa neho stať metódou, ktorá „zabezpečí nadvládu nemeckej hudby na najbližších sto rokov“. Jeho syntetický serializmus, doplnený Antonom von Webernom o intervaly, dynamiku a niektoré ďalšie hudobné prvky, sa stali základom avantgardy a estetických tendencií Pierra Bouleza, Karlheinza Stockhausena a Darmstadtskej školy, ktorá vznikla po druhej svetovej vojne. Podobným spôsobom sa kalifornský nihilizmus Johna Cagea, ktorý sa zrodil v rokoch 1939 až 1945, stal základom minimalizmu, ktorý povstal po vojne vo Vietname. Umenie viac nebolo apatické. A ani pokojné.
Prvá svetová vojna bola prvou vojnou, kde zohrala kľúčovú rolu celebrita na pódiu. Jednonohá Sarah Bernhardtová absolvovala turné po zákopoch, podpísaný obrázok Charlie Chaplina mal podľa jednej legendy prebrať amerického vojaka otraseného šokom. A aj huslista Fritz Kreisler zabával Ameriku svojimi príbehmi z frontovej línie. Viac ako dvadsať miliónov Britov videlo film Bitka na Somme, vďaka čomu sa film stal hlavným nástrojom vojnovej propagandy. Film Zachráňte vojaka Ryana vznikol práve tu počas prvej svetovej vojny.
Bola to tiež prvá vojna, kde ženy nahradili mužov v ich tradičných povolaniach. Ninette de Valoisová založila britský balet, Coco Chanel, Stravinského milenka, prišla s vlastnou módnou značkou. Akademická feministka Rosa Luxemburgová viedla po vojne v Berlíne komunistickú revolúciu. Rovnosť mužov a žien zo všetkých trendov, ktoré vznikli v druhej svetovej vojne, zrejme najviac zmenila budúcnosť ľudských vzťahov. V druhej svetovej vojne už ženy vedeli, ako majú reagovať a ako sa nevzdať toho, čo získali.
Po vojne sa tiež zmieril spoločenský pohľad na sexuálne menšiny. Homosexuálne orientovaní muži sa po vojne tešili slobodám za hranicou predstavivosti Oscara Wilda. Vďaka tomu Noël Coward, Jean Cocteau, Karol Szymanowski, Samuel Barber a mnohí ďalší prestali skrývať svoju sexuálnu orientáciu. Prvá svetová vojna tak otvorila cestu vzrastu egalitarianizmu.
Napriek tomu všetkému, keď človek uvažuje o udalostiach spred storočia, to, čo najviac udrie do očí, je skutočnosť, aký malý, aký veľmi malý bol vtedy kultúrny svet aj s jeho politickými alianciami. Keď 23. apríla 1915 zomrel po uštipnutí komárom na ceste ku Gallipoli bloomsburský básnik Rupert Brooke, správa sa doniesla francúzskemu spisovateľovi André Gideovi, ktorý v tom čase ležal v posteli s Elisabeth van Rysselbergheovou, ktorá bola predtým, v roku 1911, Brookovou milenkou. Gide okamžite napísal Winstonovi Churchillovi, prvému lordovi na ministerstve vojny, aby získal povolenie preložiť Brookove básne do francúzštiny. Gide musel vedieť, že Churchillovým súkromným sekretárom je Edward Marsh, ďalší bývalý Brookov bývalý milenec a možno aj správca závetu.
Umenie a politika si boli v roku 1915 blízke. Ovládali ich elity, ktoré sa zoči-voči silám, ktoré uvoľnili, cítili bezbranné.
Prvá svetová vojna, ktorej sa v angličtine hovorí Veľká vojna, je však veľkou výnimkou. Umelci uprostred masovej mobilizácie, zákopov plných biedy a miliónov osudových príbehov nedokázali reagovať. Medzi rokmi 1914 až 1918 len ťažko vznikla jedna dodnes známa opera, symfónie zastali úplne a literatúra stratila reč.
Najznámejší britský dramatik tejto doby, George Bernard Shaw, napísal medzi satirou Pygmalion (1913) a Domom zlomených sŕdc (Heartbreak House, 1919) iba menšie divadelné kusy. Najväčší nemecký románopisec Thomas Mann nenapísal medzi novelou Smrť v Benátkach (1912) a románom Kúzelný vrch (1924) nič. Vynikajúci nemecký skladateľ Richard Strauss zložil preceňovanú Alpskú symfóniu, ale inak len máločo iné.
Jean Sibelius napísal jednu vážnu symfóniu, jeho piatu, ale považoval ju za takú nedokonalú, že ju po vojne dvakrát prerábal. Skľúčený Giacomo Puccini sa utiahol v Lucce. Henri Matisse sa stiahol do bezpečia a štýlového zákutia na juhu Francúzska. Edith Whartonová sa stala sociálnou pracovníčkou, francúzsky skladateľ Maurice Ravel šoférom sanitky, Oskar Kokoschka bol zranený a Rachmaninov odišiel do exilu. Maliar Max Ernst, ktorý bol odvedený do nemeckej armády, si zapísal: „Prvého augusta 1914 Max Ernst zomrel. Oživili ho jedenásteho novembra v roku 1918 ako mladého muža, ktorý sníval o tom, že objaví mýtus svojej doby.“
Kultúrne straty boli kriticky vážne. Najúspešnejší španielsky skladateľ Enrique Granados sa utopil na mori po útoku na ponorku, ktorou sa vracal z premiéry v Metropolitnej opere. Nemecký expresionistický maliar Franz Marc, svetoznámy vďaka svojim modrým koňom, bol zabitý v bitke pri Verdune. Inšpiratívny francúzsky sochár Henri Gaudier-Brzeska zahynul pri Neuville. Anglického poviedkara Sakiho zase zastrelil nemecký ostreľovač. Britskí vojnoví básnici Edward Thomas, Rupert Brooke, Isaac Rosenberg a Wilfred Owen vyhlásili: „Našou témou je vojna. A ľútosť nad vojnou.“ Zaslúžili si tým posmrtnú slávu.
Poézia sa vôbec stala prekvapivo populárna. Samozrejme, ľahko to možno pochopiť a vysvetliť. Báseň možno napísať aj v zákope, stačí kus papiera a zapisníček s básňami sa zmestí do vrecka uniformy. Vojna priala stručnému veršu, krutá bola k dlhším formám. Kým neprišli drsne realistické vojnové novely Ernesta Hemingwaya, Roberta Gravesa a Ericha Maria Remarqua, takmer dekádu nevznikla žiadna porovnateľná beletria.
V Rusku bol Ďagilevov balet rozpustený a skladatelia z krajiny masovo emigrovali. Básnik Boris Pasternak sa vrátil domov z Nemecka, mysliac si, že zomiera. Jeho učiteľ Alexander Skriabin, deprimovaný a utrápený, zomrel na bežnú infekciu v Moskve. Igor Stravinskij hladoval vo Švajčiarsku. Keď v Rusku vypukla revolúcia, Sergej Prokofiev, večne ponorený do seba, si ťažkal a napísal: „Nie som na ničej strane“.
D. H. Lawrence mal za ženu Nemku a v Británii ho za to celú vojnu niekto zastrašoval. Dokončil svoje Zamilované ženy, ale nemohol ich vydať skôr, ako v roku 1920. A Henry James čakal trikrát denne na príchod poštára, aby sa dozvedel o padlých mladíkoch v boji. Žiadny umelec nebol imúnny voči hrozným stratám, ku ktorým dochádzalo naokolo.
Na nemeckej strane sa entuziazmus Rainera Maria Rilkeho pre „Boha vojny“ a neohraničená „radosť“ Huga von Hofmannstahla za jediný rok vojny zmenili na „horor nad horor, nespravodlivosť nad nespravodlivosť a bláznovstvo nad bláznovstvo“ Arthura Schnitzlera. Pre viedenského dramatika bola vojna kolosálnym dôkazom „zlyhania akejkoľvek predstavivosti“.
Schnitzler obdivoval Sigmunda Freuda a podobne ako on sa z „hrdého Rakúšana“ (list z 26. júla 1914) zmenil na muža, ktorý dokázal iba pochmúrne konštatovať, že „veda je zjavne mŕtva, ale humanita nad akúkoľvek pochybnosť tiež“ (list z 25. novembra 1914). Claude Debussy zápasil v Paríži s napísaním opery o martýriu svätého Sebastiána. „Je to zvláštne,“ píše v poslednom liste svojho života, že „v 3 995 riadkoch diela chýba akákoľvek substancia. Sú to len slová a slová..“
Prvá svetová vojna urýchlila paralýzu kultúry v takých rozmeroch, aké sme od stredovekých čias nezažili. Príčiny tejto ľadovej doby sú len ťažko pochopiteľné. Ale zdá sa, že dôsledky trvajú dodnes. Kórea, Vietnam aj Irak potvrdili ten istý vzorec, a dnes už počas vojnových hrôz reakciu kultúry ani neočakávame.
Mráz, ktorý prišiel, bol pozoruhodný aj preto, že prišiel krátko po nástupe modernizmu. V dekáde pred vypuknutím vojny sa Pablo Picasso premenil na kubistu, Debussy zdokonalil hudobný impresionizmus a Guillaume Apollinaire vymyslel surrealizmus.
Sergej Ďagilev premenil v Sankt Peterburgu klasický balet na progresívne umenie a dokázal sa obklopiť tými najlepšími talentami. Ďagilevov balet dokázal v máji 1913 vyvolať v Paríži škandál. Vďačili za to Stravinského Sväteniu jari, čo bolo dielo, ktoré ohlásilo zrod novej hudobnej epochy a presun dôrazu z melódie na iné elementy. Hľadanie odpovedí na „krízu“ hudby prinieslo mnoho ďalších možností. Arnold Schönberg legitimizoval atonalitu. Talianski anarchisti začali presadzovať hlučný futurizmus, Béla Bartók a Zoltán Kodály sa túlali po vzdialených kútoch Balkánu, kde nahrávali a zbierali fragmenty folkového dedičstva ako materiál pre nové muzikálne formy.
Celé toto dobrodružstvo a plodné obdobie sa skončilo v auguste 1914. Nič nie je lepším dôkazom toho, akú traumu znamenala prvá svetová vojna pre moderný svet. Niektorí videli túto vojnu ako drvivú porážku cieľov moderného umenia. Apollinaire v roku 1915 napísal: „Keby sme mali viac kubizmu, to znamená moderných ideí, vojna by nebola možná.“ Arnold Schönberg, ktorého poslali na front v štyridsiatich dvoch rokoch, bol fyzicky atakovaný. „Vy ste ten strašný modernistický skladateľ?“ spýtal sa ho seržant. Schönberg pokrčil ramenami a priznal farbu: „Niekto ním musel byť. A keďže nikto iný ním nechcel byť, vzal som to na seba.“ Na rozdiel od defétistického Apollinaira Schönberg veril, že vojnová kataklizma modernizmus posilní a rozšíri.
Nevyhnutnosti života zamestnávali umelcov viac ako predtým. Picasso si deň pred vypuknutím vojny vybral z banky všetky úspory a skryl si ich doma pod posteľ. Gertrude Steinovej poslal pohľadnicu s obrázkom mužov pochodujúcich do vojny a odišiel domov za svojou zomierajúcou priateľkou. Inak zostal Picasso, ako prirodzený pacifista, neutrálny. Neskôr odišiel do Ríma, oženil sa s tanečnicou a jeho tvorba sa stala realistickejšou.
Pre všetkých pripravených a ochotných existovala dobre platená propaganda. Ale keď sa slobodní umelci rozhodli vyjadriť svoje vlastenectvo, výsledok sa často obrátil proti nim. Sonáta Leoša Janáčka pre husle a klavír z roku 1914, ktorá vítala vojnu ako oslobodenie Slovanov, vyvolala mrzuté a rozcítené reakcie, podobne ako sonáta Edwarda Elgara z roku 1918. Freud, keby sa ho bol niekto spýtal, by zrejme dodal, že Janáček aj Elgar stratili kontrolu nad svojím nevedomím, a možno aj libidom.
Proti všetkej tej kolektívnej impotencii sa však na druhej strane niečo pohlo. Stefan Zweig a Romain Rolland založili mierové hnutie, za čo boli obvinení zo zrady a takmer prišli o život. Skladatelia na frontovej línii si uchovali spomienku na odpudivý hluk artilérie pre budúce použitie. Umelci reagovali a začali meniť definície, modernizmus sa pretransformoval. Viac už nebol rebéliou proti starému poriadku, získal logiku, vznešenosť a stabilný smer. Po skončení vojny možno pôsobil modernizmus difúznejšie, ale súčasne aj mocnejšie. Nahradil neskorý romantizmus, ktorý prestal byť mainstreamom a predznamenal éru experimentov a neobmedzených možností. Mone Lise narástli v roku 1919 fúzy.
Jedným z najvýraznejších vedľajších produktov svetovej vojny bola globalizácia umenia. Zákopy inšpirovali rovnako nemeckého, ako ruského a českého umelca. Spisovatelia Joseph Roth na východe a Carl Zuckmayer na západe hltali knihy vždy, keď sa boje utíšili. Zuckmayer prepadol, ako sám napísal, „nejakému druhu intoxikácie, nenaplniteľnému hladu po vedomostiach, kultúre, učení a pochopení... Veľkú časť vojny som strávil tým, že som hltal knihy, cítil som sa ako posadnutý človek.“
Nie div, že keď sa strieľanie skončilo, vypukla explózia nových diel všetkých žánrov. Kvantita bola ohromnejšia, než dokázal zničený trh uniesť. A občas sa vášeň zamieňala so smrťou. „Chcem ťa tak, ako chce život smrť,“ napísal maďarský básnik Dezsö Kosztolányi. A začala vznikať nová morálka. Ruská poetka Anna Achmatovová sa vydala za kolegu, ktorého nemilovala a začala vzťahy s dvoma inými mužmi. „Myslela som si, že to bude niečo ako očista, ako odchod do kláštora, kde viete, že prídete o slobodu,“ tvrdila.
Vojna otriasla a rozbila formálne pravidlá spoločenského správania. Celá generácia stratila v rokoch 1914 až 1918 morálny oporný bod. Ďalšie desaťročie malo patriť medzi najnervóznejšie a najplodnejšie v dejinách civilizácie.
Spojené štáty vstúpili do vojny neskoro. Tri dlhé roky zmenili tamojšiu domácu zábavu, rozšírili nové technológie ako napríklad gramofón, motorový automobil a nemý film, a samozrejme, potrebu lietať. Populárna hudba, tento hybrid, vznikla vinou chýbajúceho dovozu, džez sa stal základom pre tanec aj romantiku. Keď Amerika vstúpila do vojny, nástup masovej kultúry bol už v pozadí.
Chronológia je dôležitá. Tanečná hudba dorazila do Európy vo februári 1918. Sidney Bechet prišiel do Londýna nasledujúci rok. Kúpil si svoj prvý sopránový saxofón a upozornil na seba v prítomnosti vplyvného švajčiarskeho dirigenta Ernesta Ansermeta. Ten ho neskôr vyhlásil za „umeleckého génia“. Do novembra toho roku skladal Ansermetov priateľ Igor Stravinskij Piano Rag Music, zatiaľ čo Erik Satie a Ravel skladali synkopické sonáty.
Každý chodil na nové filmy, ešte aj asketický Schönberg bol fanúšikom filmu. Americký tanec a móda zaviedli nové spoločenské rituály. Josephine Bakerová tancovala a Bessie Smithová spievala. A Louis Armstrong hral na svoju trúbku. S koncom vojny sa objavila iskra budúceho multikulturalizmu, tolerancie, ktorú nenápadne evokovala opera Ernsta Kreneka Jonny spielt auf a ešte viac Jazz Singer Ala Johnsona.
V Paríži našli domov Američania. Tri generácie skladateľov, od Aarona Coplanda po Neda Rorema a Philipa Glassa, prešli more len preto, aby dokončili školu Nadie Boulangerovej. Ernest Hemingway a jeho priatelia našli v márnivých rokoch po prvej svetovej vojne centrum svojej gravitácie v Gertrude Steinovej. Umelci sa kopili okolo sexy zanedbaného Montparnassu, kde, ako utrúsil Jean Cocteau, „chudoba bola luxusom“.
Rasizmus, prohibícia a návrat puritánstva vyprovokovali odchod mladých amerických umelcov do Európy. A v Európe našli kultúru svojich predkov. Čím viac americká kultúra zaplavovala európsky kontinent, tým viac Američania hľadeli na Európu ako na miesto, ktoré ich kultúru legitimizuje. Najväčšou mužskou hviezdou v Hollywoode bol Angličan a najväčšou ženskou hviezdou Švédka. Obľúbeným akcentom bola britská angličtina.
Všetky tieto premeny boli priamym dôsledkom paralýzy a mrzačenia, ktoré priniesla svetová vojna. Bol to spôsob, akým umenie reagovalo na vojnu, ktorá sa skončila. Doširoka otvorené ústa na groteskných obrazoch Georga Grosza boli po prvej svetovej vojne tým, čím boli po druhej vojne traja kričiaci pápeži Francisa Bacona. Anarchizujúci fatalizmus Haškovho Dobrého vojaka Švejka nájde svoju paralelu v Yossarianovi a Hellerovej Hlave 22. Ohromujúci zhluk tónov Bartókovej klavírnej sonáty bol predzvesťou heavy metalu, zosilneného Vietnamom a filmami ako Apocalypse Now. Umenie napokon doručilo svoju reakciu na vojnu, presnú a bezchybnú.
Arnold Schönberg vyšiel zo zákopov nespokojný s voľnou atonalitou. Nahradil ju prísnou disciplínou a dvanásťnotovým zápisom, čo sa malo podľa neho stať metódou, ktorá „zabezpečí nadvládu nemeckej hudby na najbližších sto rokov“. Jeho syntetický serializmus, doplnený Antonom von Webernom o intervaly, dynamiku a niektoré ďalšie hudobné prvky, sa stali základom avantgardy a estetických tendencií Pierra Bouleza, Karlheinza Stockhausena a Darmstadtskej školy, ktorá vznikla po druhej svetovej vojne. Podobným spôsobom sa kalifornský nihilizmus Johna Cagea, ktorý sa zrodil v rokoch 1939 až 1945, stal základom minimalizmu, ktorý povstal po vojne vo Vietname. Umenie viac nebolo apatické. A ani pokojné.
Prvá svetová vojna bola prvou vojnou, kde zohrala kľúčovú rolu celebrita na pódiu. Jednonohá Sarah Bernhardtová absolvovala turné po zákopoch, podpísaný obrázok Charlie Chaplina mal podľa jednej legendy prebrať amerického vojaka otraseného šokom. A aj huslista Fritz Kreisler zabával Ameriku svojimi príbehmi z frontovej línie. Viac ako dvadsať miliónov Britov videlo film Bitka na Somme, vďaka čomu sa film stal hlavným nástrojom vojnovej propagandy. Film Zachráňte vojaka Ryana vznikol práve tu počas prvej svetovej vojny.
Bola to tiež prvá vojna, kde ženy nahradili mužov v ich tradičných povolaniach. Ninette de Valoisová založila britský balet, Coco Chanel, Stravinského milenka, prišla s vlastnou módnou značkou. Akademická feministka Rosa Luxemburgová viedla po vojne v Berlíne komunistickú revolúciu. Rovnosť mužov a žien zo všetkých trendov, ktoré vznikli v druhej svetovej vojne, zrejme najviac zmenila budúcnosť ľudských vzťahov. V druhej svetovej vojne už ženy vedeli, ako majú reagovať a ako sa nevzdať toho, čo získali.
Po vojne sa tiež zmieril spoločenský pohľad na sexuálne menšiny. Homosexuálne orientovaní muži sa po vojne tešili slobodám za hranicou predstavivosti Oscara Wilda. Vďaka tomu Noël Coward, Jean Cocteau, Karol Szymanowski, Samuel Barber a mnohí ďalší prestali skrývať svoju sexuálnu orientáciu. Prvá svetová vojna tak otvorila cestu vzrastu egalitarianizmu.
Napriek tomu všetkému, keď človek uvažuje o udalostiach spred storočia, to, čo najviac udrie do očí, je skutočnosť, aký malý, aký veľmi malý bol vtedy kultúrny svet aj s jeho politickými alianciami. Keď 23. apríla 1915 zomrel po uštipnutí komárom na ceste ku Gallipoli bloomsburský básnik Rupert Brooke, správa sa doniesla francúzskemu spisovateľovi André Gideovi, ktorý v tom čase ležal v posteli s Elisabeth van Rysselbergheovou, ktorá bola predtým, v roku 1911, Brookovou milenkou. Gide okamžite napísal Winstonovi Churchillovi, prvému lordovi na ministerstve vojny, aby získal povolenie preložiť Brookove básne do francúzštiny. Gide musel vedieť, že Churchillovým súkromným sekretárom je Edward Marsh, ďalší bývalý Brookov bývalý milenec a možno aj správca závetu.
Umenie a politika si boli v roku 1915 blízke. Ovládali ich elity, ktoré sa zoči-voči silám, ktoré uvoľnili, cítili bezbranné.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.