Vždy sa žiada nejaký hrdina. Muž odvážny, prekračujúci zákon, ale milovaný, alebo aspoň vzbudzujúci sympatie. Vždy je to muž. Žene sa zákon prekračovať nepatrí. Ani žiť na úteku alebo sedieť vo väzení. Lebo kto prekračuje zákon, nakoniec sedí, aj keď je na strane spravodlivosti.

Bolo to koncom päťdesiateho deviateho. Študoval som dramaturgiu, bol som v treťom ročníku a občas sme chodili na študijné cesty do Prahy, dívať sa na predstavenia slávnych režisérov a vidieť na javisku slávnych hercov.

Už aby sa človek bál vyjsť z domu. Fakt. A nie preto, že by vás mohli okradnúť, ovaliť po hlave, alebo zastreliť, pravdaže omylom.

Jedno našim politikom nemožno uprieť. To, že sú úprimní. Konkrétne vtedy, keď na seba kydajú. Vtedy hovoria rovno od srdca, hovoria to, čo si naozaj myslia, nepretvarujú sa, sú autentickí.

Počúvam televíziu jedným uchom. Počúvam, ale nedívam sa. Mám inú robotu. A počujem, že parlamentná opozícia chce odvolať ministra koalície. Počujem ako zástupca opozície uvádza dôvody odvolania.

Rozhovor s

Dívam sa z okna a nebo temnie. Čierne mraky. Blíži sa búrka. Takto to vyzeralo pred štyridsiatimi rokmi, keď sa blíži 21. august 1968. Zlomový dátum v živote mojej generácie. Odvtedy už bolo všetko pred augustom a po auguste. Tak ako pre našich rodičov pred februárom a po februári.

Dievčatko sa usmieva. V ruke má medvedíka. Dáva mu pusu. Potom sa pozrie do diaľky a rozbehne sa. Uteká, čo mu sily stačia. Medvedík jej vypadne z rúk. Zastane, vráti sa poň a uteká ďalej. Oproti nemu beží jeho mamička.