Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Bodka Milana Lasicu

.milan Lasica .časopis .osobnosti

Niektoré veci dosť dobre nechápem. Česi nechcú americký radar. Prečo? Tak znie otázka. A odpoveď? Nie je celkom jasná. Niektorí hovoria, že by to narušilo ráz krajiny. Iní, že to nie je potrebné, lebo im (Čechom) nič nehrozí.

Niektoré veci dosť dobre nechápem. Česi nechcú americký radar. Prečo? Tak znie otázka. A odpoveď? Nie je celkom jasná. Niektorí hovoria, že by to narušilo ráz krajiny. Iní, že to nie je potrebné, lebo im (Čechom) nič nehrozí.
Niektorí dokonca tvrdia, že netreba dráždiť Rusov, ktorým sa americký radar na českom území nepáči. Pravdaže. Rusom by sa na českom území páčil ruský radar. Veď ho tam roky mali, spolu so svojimi vojskami. A vtedy sa Čechov (a nás tiež) nikto nepýtal, či s tým súhlasíme. Vlastne pýtali sa. Na previerkach po šesťdesiatom ôsmom sa spytovali, či preverovaný súhlasí so vstupom okupačných (vtedy spojeneckých) vojsk. Kto nesúhlasil, mal po chlebe. Prišiel o miesto a ak bol v strane, aj o stranícku legitimáciu. A kto prišiel o stranícku legitimáciu, ten mal nielen po chlebe, ale aj po pečive. Čo ostávalo, ako tváriť sa, že súhlasíte? Niektorých (patril som k nim) sa ani nepýtali, tí mali po chlebe aj bez previerok. Ruské vojská sa u nás usadili. Dočasne. Ale koloval vtip, že jednotka dočasnosti je jeden furt.
Ten vtip dokazuje, ako sme videli situáciu. Ako sme verili, že sa niečo zmení. Ako sme nedúfali. Prispôsobili sme sa. Niektorí viac, niektorí menej, a boli aj takí, čo sa neprispôsobili vôbec. Celkovo, dá sa povedať, sa situácia stabilizovala. Pod touto vetou si môžete predstaviť čokoľvek. Ak je pacientov stav po úraze stabilizovaný, to znamená, že pacient žije. Ako žije a ako bude žiť, to je už iná vec. Ale zvyknúť sa dá na všetko. Takže sme žili. S ruskými vojskami v krajine. A tak sme sa stabilizovali, že keď v Rusku nastalo uvoľnenie zvané „perestrojka“, nezareagovali sme, boli sme stabilizovaní naďalej. Aké uvoľnenie obklopení ruskými vojskami? Verili sme, že sú tu dočasne, teda navždy. A tu zrazu – bác! Sloboda. A ruské vojská odišli. Stalo sa neuveriteľné. A zase sme si zvykli. Dokonca až tak, že sme si časom začali myslieť, že tú slobodu sme si vybojovali sami. A začali sme si ju užívať. Jeden z prejavov slobody nastal okamžite, začali sme nadávať na Američanov. Vec zásadná a najmä absolútne bezriziková, lebo sa všeobecne vie, že Američania to nesankcionujú. Môžete na nich nadávať a súčasne byť nimi podporovaní. Niet ideálnejšej situácie pre tých, čo nevyhnutne potrebujú niekam nasmerovať svoj vzdor. A tak to aj je. NATO, ktorého sme členmi (aj Česi) sa usiluje o „bezpečnostný dáždnik“ nad bývalými krajinami sovietskej zóny. My máme pocit (aj Česi) že nám nijaké nebezpečenstvo nehrozí. Že sa tu Američania chcú rozťahovať. Takže by bolo hádam vecou slušnosti,  aby sme z NATO vystúpili (aj Česi), poďakovali sa a povedali, že o svoju bezpečnosť sa postaráme sami. Aj s Čechmi. Tak ako vždy v našich dejinách.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite