Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Bodka Milana Lasicu

.milan Lasica .časopis .osobnosti

Eufória solidarity po príchode tankov netrvala dlho. Ani nemohla. Po pár dňoch sa naša strana a vláda vrátila z Moskvy, kam bola unesená a Dubček ťažkým dychom a s veľkými pauzami hovoril v rozhlase o výsledkoch rokovania s Rusmi.

Eufória solidarity po príchode tankov netrvala dlho. Ani nemohla. Po pár dňoch sa naša strana a vláda vrátila z Moskvy, kam bola unesená a Dubček ťažkým dychom a s veľkými pauzami hovoril v rozhlase o výsledkoch rokovania s Rusmi.
Bola to jasná kapitulácia. Kedy Dubček padne, bolo len otázkou času. Vydržal ešte pár mesiacov, potom ho poslali do Turecka a to bol koniec Pražskej jari. A zase prišli do módy porekadlá o vetre. Pred pár mesiacmi to bolo „Odkiaľ vietor fúka“ a teraz kapitulantské „Proti vetru sa šťať nedá“. Toto porekadlo je vždy naporúdzi, keď sa chceme prispôsobiť akejkoľvek neradostnej situácii. Toto heslo je veľmi alibistické, pretože v istej chvíli predstiera akúsi rozumnú dávku rozvahy, ak nie dokonca múdrosti. Nakoniec – je to tak, proti vetru sa šťať nedá. Ktovie, koľkokrát sme si v našich dejinách osvojili tento slogan. Vidím ho skvieť sa jasne  pod štátnym znakom.
Namiesto Pravda víťazí. Bolo by to primeranejšie. V apríli 69 nastúpil Husák a začala sa tzv. normalizácia. Zase ďalšie zneužité slovo. Podobne ako kolektivizácia. Kolektivizácia bola zlodejina. Normalizácia bol proces, keď sa začali vybavovať účty. Živná pôda pre udavačov, donášačov a karieristov každého druhu. Kto chcel niekoho zlikvidovať /nemalo sa to volať Normalizácia, ale Likvidácia/ stačilo, keď povedal, že ten dotyčný nesúhlasil so vstupom vojsk. Dotyčný sa buď priznal, alebo to poprel a povedal, že súhlasí. Buď sa zlikvidoval, alebo ponížil. Bol to normalizačný proces s trvalými následkami. Niekedy v sedemdesiatom druhom ma priateľ zaviedol do veľkopredajne potravín Kamzík na Námestí SNP a zoznámil ma s jej šéfom, ktorý v bielom plášti práve niesol kamsi basu piva. Bol to súdruh Barbírek, jeden z najmocnejších mužov Pražskej jari, člen politbyra, muž, ktorý spolurozhodoval o našich osudoch.. A teraz šéfoval v Kamzíku. Úprimne povedané – hodil sa tam. Ako keby sa tam bol narodil. A mal som dojem, že sa tam cíti lepšie ako na čele komunistickej strany. Myslím, že drvivá väčšina /komunistický termín/ komunistických funkcionárov sa skôr hodila do veľkopredajne Kamzík, ako na čelo štátu. Boli to ľudia, ktorí, citujem básnika, „pytliačili za hranicami svojho talentu“. Raz večer prišiel k nám do divadla Václav Havel. Po predstavení sme ho odprevádzali na vlak. Vtedy povedal, že naša mocenská garnitúra mala dve možnosti. Titovu, alebo Ceausescovu cestu. A že nezvolila ani jednu. Ktovie. Po toľkých rokoch to ostáva len hypotézou. V každom prípade sa ukázalo, že s priateľom Tomášom J. sme usudzovali triezvo /neberte to doslovne/ ak sme si mysleli, že obroda má prísť z Moskvy, a nie z Prahy. Prišla, keď nastúpil Gorbačov. A položila komunistický systém na lopatky. Pretože, tak ako žena nemôže byť iba trochu tehotná, ani národ nemôže byť len trochu slobodný. To by sme si mali pripomenúť práve teraz, pri štyridsiatom výročí šesťdesiateho ôsmeho. Vo chvíli, keď Rusko pridalo vpád do Gruzínska ako bonus k pekinskej olympiáde.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite