Európska centrálna banka uskutočnila v druhej polovici decembra objemom neobmedzený tender na trojročné úvery. Až 523 komerčných bánk si od centrálnej banky za úrok 1 percento požičalo spolu 489 miliárd eur. Zastavia nové eurá dlhovú krízu v Únii?

Nikdy bych nevěřil, že se opět vrátí. Oni, místodržitelé nehybné moci, historičtí deterministé a budovatelé z povolání, kteří nás už kdysi v jiném světě tolik natrápili. „Budují novou identitu a pašují dějinami své kolektivní já, vtlačují se do ní, ztotožňují ji s tím, co už mají – status quo – a tvrdí tautologicky, co nejsme my, to neexistuje, ba co hůř, ani být nesmí a nebude.“ Takhle to o nich kdysi napsal nedávno zesnulý básník a můj dávný mentor, učitel a kolega, Jiří Gruša.

Je to zvláštny politický príbeh. Milan Polák do politiky vstupoval ako presvedčený demokrat a obdivovateľ T. G. Masaryka. Proti jednej totalite hrdinsky bojoval, aby tú druhú, komunistickú, ako nekomunista pomáhal inštalovať.

Mechanizmus asignácie podielu zaplatenej dane má od svojho vzniku tábor svojich prívržencov, ale aj odporcov. Jedni si pochvaľujú napríklad možnosť, že si sami rozhodnú o tom, ako sú použité ich dane (alebo aspoň 2 % z nich), druhá skupina, naopak, napríklad hovorí, že sa vďaka 2 % z dane nedá výraznejšie rozvíjať klasická filantropia, keďže najmä firmy často poukázaním podielu považujú podporu verejnoprospešných aktivít za ukončenú a odmietajú prispieť aj z vlastného vrecka.

Minister školstva Eugen Jurzyca urobil minulý týždeň dlhoočakávané a správne rozhodnutie – zastavil rokovania o celoplošnej kúpe Planéty vedomostí pre všetky základné a stredné školy za 6 až 12 miliónov eur. Skutočnosť, že to bolo očakávané a správne, však ešte vôbec neznamená, že to bolo ľahké. Nebolo.

Minulý týždeň v Aténach opäť lietali kamene a zápalné fľaše. Krajinu ochromil generálny štrajk a do ulíc vyšlo 20-tisíc ľudí. Grécko nečelí len dôsledkom dlhovej krízy, ktorá sa vymyká kontrole, ale aj skúške svojej demokracie. Agresívne odbory, z ktorých časť tvoria presvedčení komunisti, akých u nás vidieť už asi len v archívnych filmových týždenníkoch či niektorých múzeách, by najradšej vzali aténsky parlament útokom v štýle dobytia Zimného paláca. Reakcie gréckej ulice sú pre Slováka, vycvičeného dvoma ťažkými dekádami postkomunistickej transformácie, nepochopiteľné. Gréci totiž majú kam chudnúť a na opasku im zostáva ešte dosť voľných dierok.

Južní Slovania to majú u nás západniarov akési nahnuté. Je pravda, že spotreba brilantíny je v tejto časti sveta údajne druhá najvyššia hneď po Argentíne, ale až takí rozdielni zase nie sme.

Azda nikdy nebol náš stôl taký bohatý ako dnes. Nielen supermarkety, ale aj malé mestské trhoviská a pouličné stánky ponúkajú čerstvé i spracované potraviny z celého sveta. Lenže, nie sú daňou za tento luxus krízy ako smrteľná E. coli alebo dioxíny vo vajciach a mäse?

Nikdy som nehral na žiadnom nástroji. Mali sme síce doma klavír, ale ten bol vždy rozladený a používali sme ho len na Medveďku, daj labku. Keď sme mali 16 rokov, kúpili sme si s kamošom Midim v Zlatých Moravciach gramce. Najlacnejšie, aké boli na trhu, ale také, na ktorých sa dalo mixovať. Museli sme si spraviť z dosák „šasi", lebo tie gramce stáli na takých chabých oceľových nôžkach, takže sa pri každom skreči hýbal celý gramofón. To bola investícia dvakrát 1 000 korún za gramofóny, nejakých 6 000 stál mixák, repráčik sme mali od kamaráta. Tak sme začali dídžejovať.

Salónne reči sa u nás vedú v krčmách. Žiadne exkluzívne kluby plné mahagónového nábytku a triednej blahosklonnosti, ale podniky rôznych cenových skupín. Niektoré síce majú salóniky, ale v lepšom prípade ide len o oddelené miestnosti, v horšom o sklady záhradného nábytku.