Je pol ôsmej, autá ako veľké čudné ryby blúdia v šedom novembrovom ráne ulicami, číhajúc na parkovacie miesta. Autá, ktoré nám zožrali chodníky a časom zožerú aj nás. Je ticho, ranná hmla akoby obaľovala zvuky mesta.

Na jar prišla z výskumnej stanice na južnom póle správa, že tamojší astronómovia objavili v rádiových vlnách z vesmíru stopy po gravitačných vlnách. Bola z toho veľká sláva. Po pol roku je všetko inak. A môže za to nočná mora každej gazdinky. Prach.

V pote tváre drú na poliach alebo pri zvieratách. Spôsob života, pre ktorý sa rozhodli, by nevymenili za nič na svete. Všetci štyria svorne hovoria, že ich ubíja štát a byrokracia. Aké sú strasti a slasti malých rodinných fariem?

V slovenčine chýba slovo „busking”. Nie, nie je to kráľ autobusov. Znamená hrať na ulici. Na gitare, na saxíku, na čomkoľvek. To slovo asi nechýba náhodou. Kým gitaristov a saxofónistov občas v centre Bratislavy vídať (kým ich nezrušia policajti, lebo aj to je zarábanie a aj na to treba papiere), tam niekde sa to aj končí. Občas slepý harmonikár či cigánsky huslista. Žila som v centre pol života, ale muzikantov som videla málo. Aj ja som sa pokúsila 15-ročná ísť na ulicu so saxofónom, ale netrvalo ani dvadsať minút a fízli ma vyhodili.

Polnoc, zbesilý výkrik, zrýchlený dych, studený pot. Je tu znova tá odporná nočná mora – som vegetarián. Predo mnou vyberané šunky, krásne prerastené hovädzie a ja – nemôžem! Našťastie už na to existuje liek. Volá sa shojin ryori (šodžin riori).

Prišla zima. V noci sneží ako v nemeckej zimnej rozprávke. V šedom popoludní sa v záhrade prechádza párik bažantov, obzerajú si vinohrad, ako keby už teraz hodnotili budúcu úrodu. Na starej mandli pri bráne rotuje okolo konára v špirále ďatel, keď sa preťuká na vrchol, odtrhne si mandľu, ktorá tam ostala a odletí. Primeraný honorár za drobné opravy. Bažantí pár sa presunul preč zo záhrady, zrejme pre susedove mačky a teraz kontroluje, či Laci dobre pooral pole pri nateraz prázdnom zavlažovacom kanáli.

Film Sovia rieka z roku 1962 vznikol podľa novely amerického prozaika Ambrosa Bierca, nasledovníka Edgara Allana Poa. Napísal ju v roku 1890 a je fascinujúcim príbehom o okamihu tajomstva medzi životom a smrťou. Tajomstvo je ťažká téma a tajomstvo narodenia a smrti jedna z najťažších. Myslím aj na tajomstvo nepoškvrneného počatia, ktoré má od Biblie cez Michela de Montaigna, Jeana-Jacqua Rousseaua, Heinricha von Kleista až po Dušana Mitanu množstvo odtieňov. A myslím na tajomstvo smrti, na ten kratučký okamih, keď sa už človek nepohybuje medzi životom a smrťou, ale smeruje k smrti. Záhada je na hranici medzi.

Pondelkové popoludnie bolo pre Juana Carlosa Fernandeza ako každé iné. Voda tvrdohlavo nechcela tiecť z vodovodu, musel ju zberať pohárik po poháriku. Rodina sa krútila okolo jeho svokry, trpela už pol roka. Zomierala. A tento vychudnutý dlháň s úsmevom z Pinar del Rio sa pozeral na svoj telefón, či nemá novú správu. Rutina sa skončila, keď niekto zaklopal na dvere a podali mu predvolanie na políciu. El Juanca, ako ho volajú jeho priatelia, si zvykol na obvinenia štátnej bezpečnosti. Dlhodobá spolupráca s časopisom Coexistence a jeho občianska nonkonformnosť ho už viackrát dostali do cely alebo na policajnú stanicu. Nezakolísal ani teraz, povedal blízkym, kam musí ísť a odišiel.

Láskaví čitatelia tejto rubriky možno vedia, že jej autor má dve rôzne profesie. Po dvadsiatich rokoch v médiách chápem, čo novinárov dráždi na hroznom prípade streľby s deviatimi mŕtvymi v Uherskom Brode. A po roku a pol, čo robím právnika v psychiatrickej nemocnici, chápem, čo lekárov dráždi na novinároch.

Ulica Abbey Road v severolondýnskej štvrti St John’s Wood, piatok 8. augusta 1969. Krátko pred pol dvanástou stoja všetci členovia skupiny Beatles v zástupe na okraji chodníka pred priechodom pre chodcov a netrpezlivo čakajú na pokyn fotografa.