Spojené štáty sú na tom horšie ako Európska únia. Ich celkový dlh je väčší, než sa priznáva a hrozí, že jeho výška raz môže spôsobiť politickú nestabilitu USA. Zodpovednosť nesie ľavica aj pravica, bod zlomu prišiel pravdepodobne za Reagana.

Bol tridsiaty január. Diplomati si lámali hlavu, aké majú vlastne napísať hlásenie na svoje ministerstvá zahraničných vecí. Tretí šéf vlády za dva roky, ako dlho to môže vydržať? To si hovorila väčšina z nich. Koalícia, na ktorej čele nový kancelár stál, vyzerala navyše veľmi nestabilne, rovnako ako situácia v krajine zmietanej krízou. Aj takí skúsení muži, akým určite bol československý veľvyslanec Vojtěch Mastný, ktorý mal za sebou dlhú misiu v Mussoliniho Ríme, nepredpokladali, že sa v ten deň rodí niečo šialené, niečo, čo zmení svet.

Ako vtesnať Sydney do tristo slov? To môže človeku zabrať viac času ako let z Viedne na letisko Kingsford Smith International. Dlhý let do Austrálie, na spodnú časť zemegule, vás vôbec nepripraví na ten prvý pocit, keď vkročíte do slnkom zaliateho Sydney. Ani na neznámu vôňu, na neskutočne modrú oblohu a na veselé tváre ľudí, čakajúcich na „belochov“ z Európy.

Žijeme v situácii, ktorú označil nemecký historik Richard Koselleck ako sedlový čas (Sattelzeit). Horským sedlom prechádzame z jednej doby do druhej. Ľudia tušia, že sa ocitli na prahu veľkej zmeny, ale nedovidia do nej ani ju nevedia pomenovať. Postmoderna ako slogan posledných desaťročí nevyznačuje prichádzajúci čas, ale melanchóliu toho odchádzajúceho. Dlhý prechod sa začal v roku 1989. Nemecký filozof Jürgen Habermas si vtedy myslel, že ide o dobiehajúcu revolúciu, v ktorej si postkomunistické krajiny osvoja výdobytky povojnovej euroatlantickej civilizácie. Ukázalo sa však, že celý proces je omnoho hlbší, zradnejší a nezasahuje len nové demokracie, ale aj Európu a celý svet.

Keď kňaz Vladimír Jukl dostal 30. novembra 2009 z rúk veľvyslanca Poľskej republiky Andrzeja Krawczyka Kríž poľskej kavalérie za zásluhy, mnoho poľských priateľov slovenského kaplána malo pocit splatenia akéhosi morálneho dlhu.

Život na dlh, ktorý je podstatou krízy v Európe, má širšie spoločenské a historické súvislosti. Jeho riešením je, že Európa, prinajmenšom niektoré jej časti, bude musieť schudobnieť. Píše David P. Goldman.

Mám pocit, akoby som to už zažila. Je to ako permanentné déjà vu. Všetky tie frázy, sťažnosti a situácie sa ustavične opakujú. Aj dnes na obed som na ulici počula slová, ktoré boli priam identické s tými spred dvadsiatich rokov. Aj ten dlhý rad u mäsiara bola rovnako dlhý ako v roku 1994 alebo 2002. Znie to neuveriteľne, ale človek má pocit, akoby sa vracal a všetko to už zažil. Znovu a znovu. Jednou z tých opakujúcich sa scén je zháňanie jedla a potravín, základných vecí. Trocha oleja, jeden balíček párkov či kus mydla.

Návrh rozpočtu na rok 2013 potvrdzuje a umocňuje základné podozrenie, ktoré visí v povetrí od nástupu vlády a už tu bolo vyslovené: Fico & Kažimír chcú celú „konsolidáciu“ verejných financií urobiť na príjmovej strane. Tie úvodzovky na „konsolidácii“ sú úplne namieste. Obsahom tohto výrazu je stabilizácia dlhodobého rastu dlhov, čo vládny návrh nie je ani omylom.

V debatách o budúcnosti eurozóny sa často spomína meno Alexandra Hamiltona, jedného z amerických “otcov zakladateľov”. Ako prvý americký minister financií sa Hamilton rozhodol, že americká federálna vláda by sa mala zaručiť za splatenie dlhov amerických štátov po americkej vojne za nezávislosť. Ak by Európa mala štátnika Hamiltonovho kalibru, tak by sa rovnako aj európsky kontinent dôveryhodne zaručil za dlhy Grécka a Portugalska. Bývalý šéf FED-u Paul Volcker v januári napríklad poznamenal, že „Európa sa nachádza vo svojom hamiltonovskom momente, ale, žiaľ, nemá nijakého Alexandra Hamiltona na obzore.“

V piatkový večer sa pred parížskym kostolom Église Saint-Roch kľukatil dlhý rad čakajúcich. Barokový chrám neďaleko Louvru, v ktorom odpočívajú Corneille i Diderot, sa stal svedkom Bachových Pašií podľa Jána.