Dovoľte, aby som začal nový rok sériou niekoľkých citátov F. M. Dostojevského. Sú staré, z inej doby, ale ozýva sa v nich aj naša súčasnosť.

Na internete sa dá nájsť video s mužom, ktorý sa počas krupobitia vyrúti z bytu k svojmu luxusnému autu, vymrští sa na jeho strechu a tam vlastným telom bráni krúpom, aby nepoškodili jeho unikátny lak. Je to niečo medzi plávaním technikou prsia, ale viac sa to podobá na štýl ropuchy v kŕčoch. Keď uvážime že nejedna hrudka toho ľadovca má priemer aj 4 cm, tak vieme vypočítať, že dopadá na zem rýchlosťou temer 90 km za hodinu. Čiže to plávanie na streche pre tohto Argentínčana vôbec nie je bezbolestné. Aj takto môže vyzerať slobodné rozhodnutie obetovať sa pre lásku ku kúsku solídne vytvarovaného plechu.

Občas sa fakt cítim doma ako cudzinec. Najmä pri čítaní novín alebo po prezidentských či parlamentných voľbách. Najsmutnejšie však býva blúdenie našou nedávnou históriou. Keď hovorím „našou“, nemám na mysli dejiny jedného-jediného záhumienka. Sme predsa Slovania a Európania, hejže? Napríklad: Nedávno vyšla ďalšia kniha Jana T. Grossa Zlatá žeň. Po jeho knihách o pogromoch v Jedwabnom (Susedia) a Kielcoch (Strach) je táto inšpirovaná fotografiou skupiny dedinských mužov a žien, ako svorne sedia po dobre vykonanej práci pri hromade kostí.

Jedna vec sú migranti z moslimských krajín, ktorí si „preskákali“ martýrium na úradoch, už ovládajú minimálne základy slovenčiny a sú plnohodnotne zapojení do našej spoločnosti. Ale ako je to s tými moslimami, ktorí na Slovensko prichádzajú – aj z dôvodu rozvrátených pomerov v ich krajinách? Aj takýmto ľuďom sa venuje Liga za ľudské práva (HRL).Šéfka HRL Zuzana Števulová upozorňuje na zásadný rozpor. Slovensko síce oficiálne prijalo koncepciu integračnej politiky, no podľa HRL v praxi príliš integrácia nefunguje. Neexistujú nijaké štatistiky o tom, koľko cudzincov je u nás z moslimských krajín. Je však preukázané, že sú tu sledovaní.

„Pripravili sme si pre vás neobyčajnú trasu, ktorá počas 4 dní vedie cez najlepšie alpské cesty Európy,“ píše sa na internetovej stránke českého Klubu sportovních aut v sekcii Trojdenný výlet do Álp. Prečo by niekto chcel štyri dni stráviť vozením sa v aute na trojdennom výlete?

Nová česká vláda zvýšila minimálnu mzdu. Napriek vyšším českým priemerným platom bude ich minimálna mzda aj po zvýšení nižšia ako tá naša. A to slovenskí odborári navrhujú ešte jej ďalšie zvýšenie o 8 percent na 365 eur. S dvakrát takou nezamestnanosťou ako Česká republika by sme však minimálnu mzdu mali skôr rovno zrušiť.

U nás doma sa všetko točilo okolo Kozmosu. Časopis Kozmos je astronomický časopis, ktorému šéfovala naša mama. Nebola v strane, a tak namiesto „šéfredaktorka“ stálo v tiráži: „poverená vedením redakcie“. Taký bol socík osemdesiatych rokov: Malátny voči vnútornému nepriateľovi. Zato u nás doma to žilo. Keď bolo po uzávierke, rozkladali sa stránky s predtlačeným časopisom na koberci v obývačke a mama sa obracala k ujovi Lackovičovi, technickému redaktorovi a rodinnému kamarátovi: „Milanko, a nie je tá obloha priveľmi sivá?“

Milí priatelia, kedysi, v dobe krutej neslobody, keď našej krajine vládol červený drak, mali sme u nás vmestečku obchod s rozličným tovarom. Seniori, ktorí tam chodili, hovorili, že idú do „Technokova“ – skloňovali si starý názov po svojom. V obchodíku mali klince, vrtáky, pílky, reťaze, rádiá, chladničky aj hrnce, skrátka všetko, čo zužitkovala nenáročná domácnosť socialistického minimalizmu.

Keď sa vracia, hovorí len potichu, zaklepe opatrne na dvere. Je to priateľ, človek, ktorý k nám už vyše roka nechcel chodiť. Nehovorí o tej dlhej dobe, keď sa u nás nezastavil, ani o dôvodoch, prečo sa tak rozhodol, ale v tom spôsobe, ako sa na nás pozerá, je povedané všetko. Bol to strach, ktorý vystavuje skúškam naše city, ktorý vrhá ničivú kyselinu na sľuby vernosti, ktorý ho od nás držal ďalej. Teraz sa vrátil, ale len na pár minút.

Pristála som vo výške 2 800 metrov v nočnom Quite, hlavnom meste Ekvádoru, a predstavujem si, že stojím len pár sto metrov nad Gerlachom. Pohľadmi stále strážim fascinujúce sopky s indiánskymi menami Rucu a Guagua Pichincha. Oddychujú nad ekvádorskou metropolou, ale môžu sa prebrať a pekne nám podkúriť. Vzrušene odhaľujem tento poklad na rovníku, ale vždy musím najprv odomknúť osem zámkov na dverách. Necítim sa ohrozená, ale moja domáca vie o našej štvrti určite viac, a tak postupne zlepšujem časový rekord zamykania. Obzrela som si ten rovník a odfotila sa ako všetci – jedna noha na severnej pologuli a druhá na južnej.